Dcéra ohňa

♛ 29. kapitola ♛

Keď ma ovanie štipľavá zatuchlina Stoky, oči mám zabodnuté do najvyššej budovy celej štvrte – Darianovho hostinca. Všimnem si, že niekoľko strešných oblokov je pootvorených, murovaný komín konečne opravený a kované zábradlie je natreté čerstvým náterom čiernej farby. Sotva pár metrov pred kamennými schodíkmi sa nado mnou ozve piskľavý smiech. Zodvihnem hlavu a v jednom z oblokov zbadám vytŕčať Aleaninu plavú hrivu.

„Hej, Aleana!" zvolám na ňu, odstúpiac pár krokov dozadu, aby si ma všimla.

Otočí hlavu smerom k ulici, na ktorej stojím a zodvihne dva prsty na pozdrav. „Ale, ale, pozrimeže, kto sa nám to vrátil domov." Oprie si špicaté lakte o vonkajší parapet a jemne si poklepe po perách. „Keď sa Darian dozvie, že si sa vrátila domov, zošalie od radosti."

„Nie je tu?" vytryskne mi z úst temer okamžite.

Aleana pokrúti hlavou. „V deň, keď si zmizla, sa sem vrátil, no hneď nato sa vyparil."

„Nevieš, kde by mohol byť?"

Aleana zvraští dokonale klenuté obočie. „Pred odchodom mi len chrstol do tváre, že má nejakú prácu a s Haestou máme dohliadnuť na hostinec i ostatné dievčatá." Vzpriami sa a na chvíľu sa odo mňa odvráti, aby čosi zakričala. „Počkaj, o chvíľu ti príde niekto otvoriť," prehovorí, keď sa znovu natiahne cez oblok. „Kde si vlastne, dočerta, bola?"

„To je dlhý príbeh, drahá." Mávnem rukou, akoby to ani nestálo za reč.

Aleana sa na mňa zoširoka usmeje. „Rozpovieš nám to pri čaji. Prikážem novickám, nech nám nejaký urobia." Zaplesne za sebou presklené krídla obloku a stratí sa mi z dohľadu.

Netrvá však dlho, keď mi otvorí dvere. „Tá dnešná mládež neurobí nič nazvyš," zahromží, akoby mala sto rokov a nie dvadsaťpäť. „Prikázala som im, aby ti prišli otvoriť, no namiesto toho sa rozvaľujú vo svojich izbách. Taká nehoráznosť! Keď sa Darian vráti, musím sa s ním vážne porozprávať o tom, koho to sem vlastne prijíma."

Vojdem do vnútra, kde sa na mňa lačne vrhne Haesta.

„Chýbala si nám tu, Irsa!" zapiští mi do ucha. „Čo sa ti stalo? Kde si toľko trčala?" zasypáva ma jednou otázkou za druhou.

„Nevytlač z nej dušu, prosím ťa, inak nám tu odkväcne," uzemní spolubývajúcu Aleana a povýšenecky si prekríži ruky na prsiach.

Haesta sa mi pozrie do očí a jej zovretie okamžite povolí. „Darian zúril ako besný pes, keď si v Hedlane znezrady zmizla. Akoby si sa prepadla pod zem."

Vojdeme do servírovacieho salónika, kde sú ešte všetky obloky zatemnené masívnymi závesmi z tmavozeleného brokátu. Haesta ma posadí za okrúhly mahagónový stôl a pustí sa do odťahovania hrubizných závesov, zatiaľ čo Alena vpochoduje do kuchynky a ziapajúc na nejaké dievča, jej prikazuje, aby nám pripravila mätový čaj.

„A k tomu nám prines maslové sušienky, ty hlupaňa!" zavreští za ňou, keď si sadá za stôl oproti mne. „Takže, kde si bola, drahá?" prehovorí milším tónom, keď obráti hlavu ku mne.

Haesta si sadne do čalúneného kresla na opačnom konci salónika a prekríži si štíhle členky. „A chceme počuť všetko, Irsa."

Počkám, kým nám roztrasená ryšavá dievčina neprinesie kanvicu mätového čaju s porcelánovým servisom a maslovými sušienkami k tomu, a keď odíde, lakťami sa zapriem do drevených opierok a prepletiem si navzájom prsty oboch rúk. „Čakala som na Dariana, keď ma obkľúčilo snáď tucet hľadačov s nejakou starou babizňou – zariekavačkou. Než som sa stihla nazdať, omráčili ma šípkou namočenou do omračovadla. Keď som sa prebrala, bola som v Ansore na Výbere." O Rhylandovi a jeho dvore však pomlčím.