*Tylerov pohľad*
Po tom, ako zaspala, som ju zakryl a prešiel na balkón v obývačke. Bola zima, no nejako mi to nevadilo.
Možno som ju nemal pobozkať.
No, v každom prípade, už sa stalo. A aj napriek tomu, že som to zrejme nemal robiť, to neľutujem.
Bolo to iné ako s Marylin- zrejme preto, že k Marylin som nič necítil. Vlastne sme boli len priatelia. Na pár sme sa hrali len pred našimi rodičmi.
*flashback*
,,Jack, je to pre nás užitočné. Ak sa spojíme s jej otcom, budeme mať pod sebou väčšie územie.'' Oznamuje mi otec hlasom, ktorého tón jasne naznačuje, že nechce počuť nie.
Neveriacky sa na neho pozriem. ,,Mám chodiť s dievčaťom len preto, lebo to je dobré pre ,,nás,,?? A koho tým vlastne myslíš?? Mňa? Seba? Gang?? Veď ju ani nepoznám!''
,,Je to milé dievča, bude sa ti páčiť,'' presviedča ma. Podíde k dverám.
,,Ona je tu!?''
Prikývne.
Neveriacky na neho pozriem. ,,Pýtal si sa len zo slušnosti, čo? Už si súhlasil.''
Bez odpovede otvorí dvere a na niekoho kývne. V tom momente do dverí vchádza dievča s hustými blond vlasmi. To je prvé, čo si na nej všimnem.
,,Tyler,toto je Marylin.'' Povie otec. ,,Tvoja priateľka.''
Prenesiem na ňu svoj pohľad.
Už v tej chvíli mi je jasné, že medzi nami nič viac ako kamarátstvo nebude.
*koniec flashbacku*
V duchu počítam. Päť rokov.
Päť rokov odkedy sa to stalo.
Vrátim sa späť dnu. Ešte raz skontrolujem Emily a potom prejdem do svojej izby.
Cestou pohľadom zavadím o fotku Marylin v obývačke.
Čo by sa asi dialo, ak by tu ešte bola? Nebol by som tu. Nespoznal by som Emily. Nikto by ju neohrozoval. Teraz jej síce esemesky od neho nechodia, no určite znova začnú.
Asi jej raz budem musieť povedať, kto to je. Aj keď viem, že z toho bude sklamaná. Aj ja som bol, keď mi Mark vyhľadal majiteľa toho čísla.
Ale aby to pochopila, bude musieť vedieť celý príbeh.
*Emilyn pohľad*
Hneď ako otvorím oči, znova ich zavriem. Cez otvorené žalúzie na mňa svietia slnečné lúče.
S povzdychom sa obrátim na druhú stranu, a až potom si uvedomím, čo ma vlastne zobudilo.
Zodvihnem svoj zvoniaci mobil.
,,Ááno??'' Zatiahnem ospalo.
,,Emily, iba jedna vec- červená či modrá??'' Ozve sa mi pri uchu Alicin nabudený hlas.
,,Čo??'' Nechápem, ešte stále neprebratá.
Asi naozaj nie som ranný typ.
,,Neviem, ktoré šaty si mám zobrať! Na tú oslavu.'' Vysvetlí mi.
Doriti! Alice má dnes narodeniny!! Úplne som na to zabudla.
,,Červená.'' Poviem.
,,Okej!''
Než stihnem čokoľvek povedať, zloží.
Darček pre ňu mám, aj šaty pre seba mám. Ryanovi som o tej oslave poobede nepovedala, ale stavím sa, že Alice včera mala dosť času mu o tom povedať.
Keď sa konečne pozbieram do úrovne, kde som schopná odolať pokušeniu vo forme teplej mäkkej postele, vstanem a prezlečiem sa do džínsov a trička.
Potom idem do kuchyne.
Na stole mám pripravené raňajky. Palacinky???
Alebo ešte lepšia otázka- Tyler vie variť?
No nie, Emily, celý čas žije na pizze.
Ticho!
Kde je ale on? Nevyzerá to, že by tu bol. Alebo je v svojej izbe? Tam sú totiž dvere zatvorené. Nie som si istá, či tam mám chodiť. Je to predsa jeho súkromie, nie?
Keď po zaklopaní nikto neodpovedá, otvorím a potichu vojdem.
Prevapene pozerám na posteľ. On spí..
Áno, ja viem, čo už je na tom také šokujúce??
On. Vyzeral tak pokojne, tak uvoľnene... takýto výraz nemal cez deň hádam nikdy- až teraz som si to uvedomila.
Chvíľu po čumení na neho som konečne pozrela aj na veci okolo seba.
Izbu mal prekvapivo upratanú- okrem nejakých papierov na stole bolo všetko dokonale uložené.
Wau, takže je maniak do upratovania??
Prejdem ku papierom na stole. Sú to fotky. Desiatky fotiek.
Na niektorých sú ľudia, ktorých nepoznám, kdesi je príroda, a nájdem jednu, nad ktorou sa pozastavím oveľa dlhšie. Som to ja- ako sedím v lavici v učebni chémie. S hlavou na rukách spím.
To muselo byť vtedy, keď som kvôli tomu zostala po škole! Ale prečo ma fotil??
*Tylerov pohľad*
Zobudím sa na tiché kroky.
Otvorím oči- Emily stojí pri mojom stole a pozerá si fotky.
Moja myseľ automaticky protestuje, no potom to nechám tak. Má právo vedieť o mne aspoň niečo.
Ďalej ju pozorujem- jednu z nich drží v ruke a na tvári ma mierny úsmev.
Posadím sa do sedu- ,,Ahoj.''
Nadskočí a rýchlo položí fotku späť na stôl.
,,A-ahoj!'' Zakokce.
Musím sa nad ňou smiať- tvári sa, akokeby som ju pristihol pri krádeži Monalízy.
,,Páčia sa ti??'' Nakloním hlavu nabok.
Začervená sa. ,,Sú krásne.. prepáč že som sa v nich hrabala.''
Uškrniem sa. ,,To nič. Už si hore dlho??''
Pokýva hlavou že nie. ,,Iba pár minút- zobudila ma Alice, má dnes totiž narodeniny. Nevedela, aké si má zobrať šaty.''
Hej, to sa na ňu podobá..
Presunieme sa do kuchyne, kde sa najeme. Večer som nevedel zaspať, tak som spravil nejaké palacinky.
,,Nechceš prísť aj ty?" opýta sa neisto.
Najprv nechápem. ,,Kde?"
,,Na tú jej oslavu.." vysvetlí.
,,Nemal by som." poviem.
Prikývne, ako keby vravela ,,ja viem,,.
,,Odnesiem ťa domov?" spýtam sa, keď sa najeme.
,,Ďakujem." usmeje sa. Zastanem a zapozerám sa na ňu. Má nádherný úsmev. Oči jej pri ňom svietia ako hviezdy.
,,Emily." zamrmlem a nadvihnem ruku k jej tvári, aby som jej prstom prešiel po líci.
Pozrie na mňa. Rozmýšľam, či by sme sa nemali porozprávať o včerajšku.
Vyrieši to za mňa. ,,To včera..."
Uškrniem sa. ,,Čo?"
,,Ja vlastne ani neviem." rozpačito mykne plecom.
Jack, netráp ju už toľko.
Dobre, dobre...
Nahnem sa a opäť spojím jej pery s mojimi. Musel som to urobiť- bál som sa, že sa mi to včera len zdalo a ten úžasný pocit som nikdy nezažil. No pravda bola, že som to prežil. A teraz som to prežíval znova.
Vydýchla. Využil som jej pootvorené pery, aby som zintenzívnil bozk.
Rukami žmolila okraje môjho trička.
Odtiahol som sa od nej len kvôli tomu, že som lapal po dychu.
,,Č-čo to bolo??" pýta sa, pričom sa odo mňa neodťahuje.
,,Čo bolo čo?" podpichujem ju s úsmevom.
Zazrie na mňa. Rozosmeje sa. Keď je naštvaná, nevyzerá hrozivo. Pôsobí skôr ako rozzúrené mačiatko.
,,Dnes spíš u Johna." oznámim jej ešte.
Ak by bolo po mojom, bola by celý ten čas u mňa.
,,Nesmieš brať všetku zodpovednosť na seba." vybavia sa mi Johnove slová. Možno má pravdu. A možno nie.
*Emilyn pohľad*
Mala som na sebe jednoduché biele šaty, s krátkym rukávom a zvonovu sukňou po kolená.
Na vlasy som úprimne kašľala, rozpustené budú musieť stačiť.
Po záverečných prípravách som vyšla pred dom, kde ma už čakali Alice s Johnom.
Alice má na sebe trochu viac odvážne šaty ako ja- majú vystrihnutý kus látky na páse, no na nej to vyzerá úžasne.
Po ceste zájdeme ešte aj po Ryana, a ja prekvapene pozerám na môjho bratranca, ktorého vidím prvýkrát v živote v niečom formálnejšom ako džínsy a tričko. Oblek mu sekne.
Bola som trochu prekvapená, že sme tam boli len my štyria, ale Alice povedala, že teraz chce mať oslavu len s tými najbližšími. Bolo mi trochu ľúto, že tam nezarátala svojich rodičov. Mala ich, ale akoby do jej života ani nepatrili.
Ideme do Alicinej obľúbenej reštaurácie, kde sa najeme. Samozrejme, nebola by to Alice, ak by sme potom nešli do klubu. V jednom mala známeho, takže nás pustili dovnútra ľahko.
Po pár drinkoch- nie, tentoraz žiadny Tyler, ani otrava v nich- sme začali byť viac veselý, ako je normálne. Opustila som teda parket, aby som si ku baru šla popýtať pohár vody. Vypila som ho na pár glgov.
,,Wohoo," zvieskne Alice, ktorá sa dohrnie za mnou. ,,Kde si zmizla?? Hľadala som ťa.." pletie.
,,Si si istá, že ešte nemáš dosť??" spýtam sa jej s úškrnom na tvári.
,,Nieéé,.. ešte je len začiatok párty!!" objíme ma rukou okolo pleca a ťahá späť ku Ryanovi a Johnovi.
,,Myslíš, že by som sa mala rozhodnúť s ktorým budem??" spýta sa ticho ešte, kým sme v dostatočnej vzdialenosti, aby to nepočuli. Aj keď pochybujem, že pri tej hlasnej hudbe by začuli čo i len slovko.
Pozriem na ňu. Mračí sa.
Opitá Alice je zlatá. Niežeby bolo dobré, že je opitá..Ale je zlatá. To nemôžem poprieť.
,,Nemyslím, že teraz by si to mala riešiť. Len sa hlavne nevrhaj na jedného z nich pred tým druhým." poviem jej so smiechom.
,,Rozkaz." zasalutuje mi, ale potom sa zarazí. ,,S Ryanom sme sa pobozkali. Vtedy, keď som mu bola odniesť tú knihu."
Čože??
,,Em.. teda.. to je super." usmeje sa. ,,A zistila si pri tom niečo??"
Povzdychne si. ,,Nič, čo by som už nevedela."
V tom momente sme už pri nich, takže už túto konverzáciu nechávame tak.
***
O tretej v noci odchádzame. Kedže ja musím ísť spať k Johnovi, pri Alice na noc ostáva Ryan. Nechať ju totiž samu by bol dosť zlý nápad.
Keď sme v aute už len ja a John, zazvoní mi mobil. Tyler.
,,Áno??" ozvem sa.
,,Kde si?" je zadýchaný a jeho hlas znie naliehavo. Niečo sa muselo stať.
,,Na ceste k Johnovi." okamžite poviem.
,,Povedz mu, nech to otočí. Okamžite. Príďte do chaty."
V tom momente zloží.
Zmätená Johnovi zopakujem, čo povedal. John si zahryzne do pery, takže tuším, že vie o čo ide. Nič mi ale nepovie.
***
,,Ale no tak!" nalieham. ,,Mám právo vedieť, o čo ide!!"
John ma zaviezol do chaty, kde už čakal Tyler. Vyzeralo to, že celý čas tam bežal- čo som nechápala. Nič som nechápala.
,,Má to niečo spoločné s tými správami?" pokúsim sa.
John s Tylerom sa na seba pozrú a prikývnu. John odíde na poschodie.
,,Chcel nám dať...trocha súkromia." vysvetlí Tyler.
,,Súkromia k čomu??"
Prehrabne si rukou vlasy.
,,Možno že by som ti niečo mal povedať."
S nádejou na neho pozriem. ,,Prišlo hádam to ,,raz,, ?"
,,Hej." prikývne.
Je vidno, že sa mu do toho nechce. A ja neznášam to, že ho do toho prakticky nútim. Ale som príliš zvedavá.
,,Takže.. asi by bolo najlepšie, ak by som začal od začiatku." povie, a pristúpi ku mne bližšie.
Než si to stihnem uvedomiť, venuje mi krátky sladký bozk. Prevapene na neho pozerám.
,,To pre prípad, že by si so mnou potom nechcela mať už nič spoločné." smutne sa usmeje.
Objímem ho.
,,Neutečiem s krikom, ak je to to, čo si myslel."
Pozrie sa na mňa. Jeho pohľad prezdrádza, že by tomu rád veril.
Heyyy!
Trocha som tu plietla pohľady, tak dúfam že to nebolo príliš mätúce :D A jééééééj!! Konečne jej to povie!!
Otázku mám iba jednu..
Čo si myslíte že sa udeje?? :O
Ďakujem za votíky, komenty a videnia:3
Song k tejto kapitole- David Bowie- Heroes.
https://www.youtube.com/watch?v=fTDQSiHcr6M
( tá pieseň je staršia, no momentálne je to moja láska :D)