Za múrom

Kapitola 22- Kde bolo, tam bolo...

*Tylerov pohľad*

Po tom, ako zaspala, som ju zakryl a prešiel na balkón v obývačke. Bola zima, no nejako mi to nevadilo.

Možno som ju nemal pobozkať.

No, v každom prípade, už sa stalo. A aj napriek tomu, že som to zrejme nemal robiť, to neľutujem.

Bolo to iné ako s Marylin- zrejme preto, že k Marylin som nič necítil. Vlastne sme boli len priatelia. Na pár sme sa hrali len pred našimi rodičmi.

*flashback*

,,Jack, je to pre nás užitočné. Ak sa spojíme s jej otcom, budeme mať pod sebou väčšie územie.'' Oznamuje mi otec hlasom, ktorého tón jasne naznačuje, že nechce počuť nie.

Neveriacky sa na neho pozriem. ,,Mám chodiť s dievčaťom len preto, lebo to je dobré pre ,,nás,,?? A koho tým vlastne myslíš?? Mňa? Seba? Gang?? Veď ju ani nepoznám!''

,,Je to milé dievča, bude sa ti páčiť,'' presviedča ma. Podíde k dverám.

,,Ona je tu!?''

Prikývne.

Neveriacky na neho pozriem. ,,Pýtal si sa len zo slušnosti, čo? Už si súhlasil.''

Bez odpovede otvorí dvere a na niekoho kývne. V tom momente do dverí vchádza dievča s hustými blond vlasmi. To je prvé, čo si na nej všimnem.

,,Tyler,toto je Marylin.'' Povie otec. ,,Tvoja priateľka.''

Prenesiem na ňu svoj pohľad.

Už v tej chvíli mi je jasné, že medzi nami nič viac ako kamarátstvo nebude.

*koniec flashbacku*

V duchu počítam. Päť rokov.

Päť rokov odkedy sa to stalo.

Vrátim sa späť dnu. Ešte raz skontrolujem Emily a potom prejdem do svojej izby.

Cestou pohľadom zavadím o fotku Marylin v obývačke.

Čo by sa asi dialo, ak by tu ešte bola? Nebol by som tu. Nespoznal by som Emily. Nikto by ju neohrozoval. Teraz jej síce esemesky od neho nechodia, no určite znova začnú.

Asi jej raz budem musieť povedať, kto to je. Aj keď viem, že z toho bude sklamaná. Aj ja som bol, keď mi Mark vyhľadal majiteľa toho čísla.

Ale aby to pochopila, bude musieť vedieť celý príbeh.

*Emilyn pohľad*

Hneď ako otvorím oči, znova ich zavriem. Cez otvorené žalúzie na mňa svietia slnečné lúče.

S povzdychom sa obrátim na druhú stranu, a až potom si uvedomím, čo ma vlastne zobudilo.

Zodvihnem svoj zvoniaci mobil.

,,Ááno??'' Zatiahnem ospalo.

,,Emily, iba jedna vec- červená či modrá??'' Ozve sa mi pri uchu Alicin nabudený hlas.

,,Čo??'' Nechápem, ešte stále neprebratá.

Asi naozaj nie som ranný typ.

,,Neviem, ktoré šaty si mám zobrať! Na tú oslavu.'' Vysvetlí mi.

Doriti! Alice má dnes narodeniny!! Úplne som na to zabudla.

,,Červená.'' Poviem.

,,Okej!''