Makayla:
10... 15... 30 minút.
Nechtom som prešla po tkanive kresla, v ktorom som strávila poslednú polhodinu. James, Camilla a ja sme čakali na stretnutie s Harweym.
Biele steny, robustné okná, závesné hodiny, rastlinky, dve kreslá a dve malé pohovky potiahnuté svetlo modrou látkou s horčicovo zafarbenými vankúšmi tvorilo recepciu centrálnej budovy. Jasnosť farieb a naša prítomnosť priťahovala mnoho zvedavých očí. Nehovoriac o dvoch pracovníčkach za pultom, ktoré si nás každú chvíľu premeriavali.
Pozornosť som si neužívala tak ako James. Chtivo si obzeral vojačky, ktoré prešli okolo. Navonok hltavý pohľad však zbieral užitočné informácie o sile, disciplíne a pripravenosti druhej strany.
Nikto ho nepozval na stretnutie, ale nebolo v Camillinej moci, aby ho presvedčila o opaku. Prítomnosť jeho ľahostajnosti a zdvihnutý kútik úst pri každom pohľade, čo sa nám stretol zrak, mi ešte väčšmi zvýšili úzkosť z činov, na ktoré sa chystal.
Nebudem ho môcť spustiť z očí...
Príliš dobre som poznala jeho ľahostajnú stránku osobnosti. Koľko dní som práve kvôli nemu strávila na Ostrove na ošetrovni? Neublížil mi on. Avšak každý, kto sa mu chcel pomstiť pre prehratý súboj či stávku išiel skrz mňa. Mylne si mysleli, že to Jamesa bude trápiť.
Môj boj so zraneniami a horúčkou preňho predstavoval zvýšené teplo môjho tela, ktoré sa mu hodilo počas dlhých zimných rán. Zakročil jedine, keď som na druhý deň nemohla vstať z postele. Vždy nejakým spôsobom vedel, kto patril medzi zodpovedných.
Po prvých dňoch na Ostrove som zistila, že byť Jamesovi na blízku bolo najbezpečnejšie miesto, aké som mohla nájsť. James sa nepýtal, nezisťoval a nesťažoval sa... Rozprával len príležitostne alebo keď stávkoval.
Možno som mala šťastie v nešťastí, že sa mu nepáčil môj bojový štýl, ktorý mi nepriamo pomohol zmeniť hrubými pripomienkami a výsmechom. Trvalo pár dlhých týždňov, kým som sa dostala do formy a vedela sa ubrániť.
Na Ostrove sme strávili tri mesiace a James bol jedinou osobou, ktorej som mohla veriť.
Keď moja základňa potrebovala schopného trénera, trvala som na tom, aby ním bol James. Neverila som svojej strane, ani svojim zamestnancom či vojakom a James predstavoval...bezpečie.
Aká škoda, že z najlepších ľudí, sú tí najhorší nepriatelia...
Strhla som sa pre hlasné zvonenie telefónu recepčnej. James okamžite našiel môj pohľad, akoby vedel, kam zablúdili moje myšlienky.
Začala som sledovať brečtanové listy, ktoré sa omotávali okolo malého stromčeka s nakrátko ostrihanou korunou pri vstupe k recepcii. Svetlé farby stien a vysoké okná dodávali miestu otvorenosť, zelené rastlinky zas pocit spokojnosti. Napriek tomu som so strachom podskočila pri každom hlasnejšom smiechu z náhodných konverzácii okoloidúcich.
Neušlo to ani Jamesovi, ani Camille.
,,Láska, ako dlho tu ešte budeme čakať?" začal James snažiac sa prihovoriť ku Camille, ktorá sedela v kresle vedľa mňa.
Múdro nezvolila žiadne slová, pretože James strácal trpezlivosť i napriek nenútenému tónu. Môj pohár strpenia bol preliaty už po pár minútach čakania a jediný dôvod, prečo som osobne neprešla všetky dvere a nenašla Harweyho osobne, bola Camilla a jej strnulosť.
Bolo očividné, že plní príkazy a netrávi čas s nami dobrovoľne. Jej krátke nechty zavádzali okoloidúcich výraznou červenou farbou a domienkou, že žena v sukni je obyčajnou sekretárkou.
Nemala som potrebu s ňou komunikovať, ale jej strohé či takmer žiadne odpovede mi nesedeli k jej osobnosti.
Minúty začali prechádzať ukrutne pomaly a tikanie sekundovej ručičky nástenných hodín prehlušilo šum pomalej trafiky ľudí.
Tik... Tak...
... Nedôverčivý pohľad recepčnej...
Tik... Tak...
... Camillino otrávene povzdychnutie...
Tik...
Tak...
Cink...
Camilla vytiahla z predného vrecka tmavej blúzky telefón. Stisla niečo a priložila si telefón k uchu. Bez slova po pár sekundách zložila.
,,Theo?" spýtal sa James.
Znechutenie na Camillinej tvári by ma odradilo pokračovať v snahe o konverzáciu.
,,Platí ti za to, aby si držala jazyk za zubami alebo sa mu podlizuješ dobrovoľne?" Jamesove štipľavé slová len pridali olej do ohňa.
,,Čo má za problém?" Jeho oči zažiarali, keď otázku namierila na mňa. Len málokedy sa stretol s odporom.
,,Oh, láska, môj problém je..."
,,Vieš, čo...!?" Camilla sa svižne postavila na nohy a čelila môjmu pohľadu. ,,Má pravdu. Neplatí ma za to, aby som bola tvojou alebo jeho pestúnkou." Prstom pristála na Jamesovi, ktorý neskrýval úškrn.
Zazrela na mňa.
,,Nikto nemá guráž ti to povedať priamo do tváre, ale jediný dôvod, prečo teraz dýchaš náš vzduch, je že si zachránila Thea. Nenahovaraj si nič iné."
Poupravila si tmavú blúzku a prstami nepatrne rozčesala prameň čiernych vlasov. Jej rozčúleniu som nemohla prísť na kĺb. Bola to predsa ona, kto mi včera ponúkol utečenecké centrum namiesto väzenia, zatiaľ čo Harwey len načúval.
,,Nie si tu potrebná, ba čo viac nosíš so sebou len samé problémy." Jej pohľad prešiel na Jamesa. Nebadane prižmúrila oči.
,,Theo ti už dal možnosť zvoliť si a vybrala si si svoju stranu. Ver, že tentokrát nedovolím, aby moja strana kvôli tebe stratila čokoľvek. Je mi jedno, či to Theo bude schvaľovať alebo nie. Malo by byť jeho povinnosťou ako veliteľa eliminovať hrozby pre našu stranu, nie ich vítať s otvorenou náručou..."
Povinnosťou... veliteľa?
,,Krátko potom ako zomrel Mathias, nasledoval ho jeho otec. Naša strana nikdy nebola v takom chaose ako keď si odišla. Theo po prvýkrát neodmietol ponuku na milestone veliteľa."
S Jamesom sa nám stretli pohľady. Prekvapenie skryl za zlomyseľný úsmev, ktorý mu vyčaril Camillin zvýšený hlas.
,,Verila som v jeho myšlienku, ale nedokážem pochopiť, prečo chce, aby si s ním spolupracovala ty... Nepotrebujeme ťa."
Potrebuje.
Inak by preňho naša spolupráca predstavovala iba strata času.
,,Ja som nezabudla, že keď sa ti z nejakého dôvodu snažil pomôcť, spôsobila si haváriu, pri ktorej si seba aj jeho takmer zabila. Že si ma nadrogovala, keď ti absolútne nič nehrozilo a bolo ti jedno, aká dávka by ma mohla zabiť... Že si vzala Mika ako rukojemníka, keď si sa snažila utiecť. Nehovoriac o tom, koľko nevinných ľudí zomrelo, keď si sa sebecky snažila dostať na druhú stranu bez jedinej myšlienky na dôsledky..."
Potriasla hlavou v snahe zamiesť myšlienky na minulosť.
,,Nemôžeme ti dôverovať a nedovolím, aby Theo spravil rovnakú chybu znova."
Obvinenia, ktoré vyniesla nezahŕňali dôvody, pre ktoré ma práve ich strana prinútila konať, tak ako som konala. Nemalo význam sa brániť, ak si svoju reč Camilla pripravovala už pár mesiacov. Aj preto som jej slovám dovolila prejsť do zabudnutia, nevnímajúc ich zmysel, ktorý tvoria vo vete.
Camilla sa nedočkala mojej reakcie.
,,Je na siedmom poschodí, dvere číslo 745," prezradila mi pripravená na odchod. Darovala Jamesovi posledný varovný pohľad a odkráčala.
James ju s úškrnom sledoval, až kým nezmizla za dverami výťahu.
Prešlo tridsať sekúnd. Minúta. Obaja sme sledovali číslo nad výťahom, ktorá zastalo na čísle sedem.
,,Náš záchranca..." šepol so štipkou sarkazmu James a vstal z pohovky.
Pokrčila som obočie. O čom to hovorí?
,,Zachránila si veliteľa Harweyho... Zachránila si mňa..."
Len tri kroky stačili na to, aby sa ku mne nahol a rukami sa oprel do opierok môjho kresla.
Jeho blízkosť mi po roku opäť prinášala strach. Po Ostrove sa už nikdy neodvážil narúšať môj osobný priestor.
Naše tváre sa takmer dotýkali, keď sa perami priblížil k môjmu pravému uchu.
,,Budeš musieť zachrániť lepších ľudí, ak chceš v noci opäť dobre spať..."