,,Prianie priviesť tvoju matku späť.'- tie slová sa mu stále opakovali v hlave.
"Robíš si zo mňa srandu, však?" Povedal Adrien posmešne so slzami v očiach. ,,Matka...Je to už rok a pol čo je preč a ty...," odmlčí sa. ,,Nie...nie, to-to je iba zlý vtip, však?"
Gabriel sa otočil späť k Adrienovi. ,,Počuj...,viem že je to ťažké prijať, ale musíš pochopiť aké je to dôležité. Dám ti čas na rozmyslenie do zajtra." S tými slovami v tichosti odíde z miestnosti.
Keď sa vráti do kancelárie, Nathalie naňho pozrie a váhavo sa opýta. ,,Ako to šlo, pane?"
Gabriel si povzdychol. ,,Asi to bola chyba, Nathalie."
,,Je silný. Zvládne to," povedala upokojujúco.
,,Máš pravdu aj tak sa to už nedá vrátiť."
Adrien bol ešte viac zmätený ako predtým. Nepokojne sa prechádzal po izbe a premýšľal o všetkom čo sa pred chvíľou stalo. Ako je možné, že ho otec vždy dokáže nejak rozladiť? Veľmi dobre vie, že zmiznutie jeho mamy je pre neho citlivá téma a predsa.
Vtom sa zastavil a pozrel na stôl, kde bol obrázok jeho matky. Stále mu vŕtalo v hlave kam sa podela,.. keď otec o nej rozprával ako keby bola vedľa v miestnosti...
Vytrhol sa z myšlienok. Schmatol krabičku s mirákulom a vyšiel z izby.
Ponáhľal sa ku Gabrielovej kancelárii, išiel zaklopať, ale zastavil sa. Zavrel oči, párkrát sa zhlboka nadýchol a zaklopal. V tej chvíli sa cítil ako malé dieťa, ktoré klope na úplné cudzí dom.
Keď nič nepočul vstúpil čím prekvapil Nathalie, ktorá mu išla zrejme otvoriť. Ignoroval ju, namiesto toho pozrel na otca.
,,Môžem sa s tebou porozprávať?" Pozrel na Nathalie a dodal. ,,Osamote, prosím,"
Nathalie pozrela na Gabriela. Keď prikývol, ticho odišla z miestnosti a zavrela za sebou dvere.
Miestnosť zaplavilo ticho, kým ho Adrien neprerušil. ,,Kde je?"
Gabriel jeho otázku odignoroval. Namiesto toho sa ho opýtal. ,,Už si sa rozhodol?"
Adrien bez váhania odpovedal. ,,Podľa toho čo mi odpovieš."
Opäť nastalo ticho, ale tentoraz bolo ťažké, priam dusné. Adrienovi prebehli zimomriavky po chrbte.
,,Tak poď za mnou," nakoniec odpovedal Gabriel a podišiel k obrazu. Adrien si vydýchol a postavil sa vedľa neho.
Adrien zmätene pozoroval Gabriela ako prechádza prstami po plátne. Zrazu sa Gabrielove prsta zastavili, jemne zatlačil a slabým cvaknutím sa dali do pohybu. Už neboli v Gabrielovej kancelárii, ale v sklenenom výťahu. Keď sa Adrien poobzeral uvidel obrovskú miestnosť. Strop lemovali veľké železné klenby, zadnú stenu tvorilo jedno veľké okrúhle okno. Pod oknom boli zelené kríky, ktoré rástli z plošiny. Plošinu a most k nej držali vo vzduchu železné hranoly.
Zrazu sa výťah zastavil. Keď sa dvere otvorili Gabriel vyšiel ako prvý, Adrien mu bol v pätách. Pozrel pod seba a uvidel vodu, hádal, že zo Seiny. Keď sa pozrel späť na ostrovček, vtedy ju uvidel. Okamžite zamrzol na mieste.
Gabriel si to zrejme všimol, pretože zastavil a obzrel sa za ním.
Adrien ťažko prehltol a šeptom sa opýtal. ..Je mŕtva?"
Gabriel po chvíli mlčania odpovedal. ,,Nie, ale nezobudí sa."
Adrien šokovane pozrel na otca. ,,Ako to myslíš?"
Gabriel odvrátil pohľad a pozrel na svoju ženu.
,,Mágia ju dostala do tohto stavu a jedine mágia ju môže vyslobodiť."
Adien nechápavo hľadel na Gabriela. Chcel sa od neho dozvedieť viac, ale keď videl Gabrielov výraz, rozhodol sa nechať to tak.
S povzdychom pozrel opäť na matku. Pomalými krokmi prikráčal k jej rakve. Bola bledšia ako zvyčajne, ale stále vyzerala tak...živo.
Opatrne sa natiahol a dotkol sa spodku rakvy.
,,Urobíš to, Adrien? Pre ňu...pre mňa...pre nás?"
Adrien zaťal päsť a pevne zavrel oči, aby neunikli žiadne slzy, ktoré sa mu tam počas Gabrielových slov nahromadili. Keď ich znova otvoril v očiach mu plápolal oheň odhodlania.
,,Urobím to."
Adrien bol hlboko ponorený do svojich myšlienok ani si nevšimol, kedy dorazili do Gabrielovho tajného úkrytu.
Keď si Adrienove oči zvykli na tmu uvidel v rohu miestnosti stolík.
Gabriel prekráčal k stolíku a začal vysvetľovať svoj plán. ,,Musíme držiteľa lienkinho mirákula vylákať zo svojho úkrytu. Preto vyšlem akumu a premením negatívneho človeka v zloducha,"
strhol si šatku z krku. ..Keď sa držiteľ objaví, pripojíš sa k superzloduchovi a vybojujete to mirákulum."
Adrien sa naňho šokovane pozrel. ,,Bojovať? Ja...neviem či som pripravený bojovať. Nemohol by som sa s ním najprv porozprávať?"
,,O čom by si sa chcel rozprávať?"
,,Neviem. Mohol by som skúsiť vyjednávať. Možno, že vôbec nebude chcieť bojovať alebo vôbec nebude chcieť mirákulum. Dá sa to aj bez boja, otče, ver mi,"
,,A ako ho budeš chcieť vylákať bez zapojenia verejnosti?"
,,Vylákam ho sám," pokrčil plecami Adrien.
,,Nie!" Povedal rázne Gabriel.
..Prečo nie? Nebudem s ním bojovať, chcem iba vyjednávať,"
,,Je to príliš nebezpečné."
,,Otče, nič sa mi nestane, sľubujem,"
Gabriel zaťal čeľusť. Nepáčilo sa mu to, ale to čo hovoril dávalo zmysel.
,,Dobre," nakoniec súhlasil, ,,ale ak sa niečo pokazí-"
,,Nič sa nepokazí," prerušil ho Adrien skôr ako stihol dopovedať, ,,budem opatrný."
Gabriel si povzdychol. Pozrel späť na Adriena a opýtal sa. ,,Máš tu svoje mirákulum?"
Adrien si až teraz spomenul, že ho má vo vrecku. Vytiahol krabičku a išiel ju podať Gabrielovi, ale on ho zastavil zdvihnutím ruky. ,,Otvor ju."
Poslúchol a opatrne otvoril krabičku. Hneď ako to urobil si musel zakryť oči pred silným zeleným svetlom.
Keď ich potom otvoril mal pred sebou dosť nahnevaného čierneho kwamiho.
,,ČO TI TO TAK TRVALO?! VIEŠ AKO DLHO..." mačací kwami stíchol, keď uvidel Gabriela. Nechápavo pozrel na Adriena.
,,Adrien transformuj sa slovami, Plagg, pazúry," prikázal Gabriel.
,,Nerob to," pokúšal sa ho zastaviť Plagg, ale Adrien nepočúval. Nasadil si prsteň a zvolal ,,Plagg, pazúry," čím prerušil Plagga.
Obklopilo ho zelené svetlo. Po transformácii sa pozrel na seba. Už nemal na sebe svoje bežné oblečenie, ale čierny kožený oblek. Pod krkom mu visela roľnička. Okolo pása mal opasok, ktorý mu tvoril chvost. Na chrbte mal pripevnenú tyč. Pozrel na svoje ruky, skoro vôbec sa nelíšili od tých jeho až na to, že boli tiež obtiahnuté kožou a na konci prstov mal mačacie pazúriky.
Kým si Adrien obzeral svoj nový vzhľad, Gabriel otvoril okno.
,,Tak ako to urobíš?" Opýtal sa napokon Gabriel.
Adrien konečne odtrhol zrak od svojich rúk. ,,Neviem, ale niečo vymyslím."
,,Mysli rýchlo, pretože bez toho mirákula neprivedieme tvoju matku späť."
Adrien sa otočil k oknu. ,,Budem na to myslieť," a bez ďalšieho slova vyskočil do temných parížskych ulíc.