,,Vieš, že mi môžeš povedať čokoľvek, áno ?"
Neprítomne prikývnem. Prirodzená otázka, ktorú vám položí blízky človek, myslí ju naozaj úprimne, vie, že čokoľvek z mojich úst vyjde von, to bude ako moja dlhoročná priateľka akceptovať.
Ale nie. Do určitej miery nie, naozaj jej nemôžem povedať čokoľvek. Už len z hľadiska vnímania situácie. Je ten typ človeka, ktorý si myslí, že jej problémy sú vždy väčšie, má drámu vo veciach, v ktorých nie sú a myslí si, že moja životná situácia je menej ako fakt, ktorý ona prežíva s mužmi vo svojom živote.
Je úžasná priateľka, ochotná pre mňa urobiť čokoľvek a som vďačná za to, že je v mojom živote, ale rozhodne sa nebudem hnevať na jej povahu, zmysel vnímania veci a pocitov, pretože ak príde na to, je rozhodne citlivá, dokáže miloval a cítiť. Ak príde na pocity, každá máme svoju pravdu a to je úplne v poriadku.
A zároveň totálne klamem.
Počas nášho priateľstva sa našli momenty, pri ktorých sa mi ťažko odpovedalo, musela oddeľovať veci, ktorým rozumiem od toho, čo cítim.
Hnevalo ma, že všetko, čo sa deje v jej živote, hlavne točiac sa okolo mužov, berie ako tragédiu, kde nevie, čo robiť, pretože pocity, ktoré v sebe má, nedokáže ovládať, zatiaľčo na druhej strane sedím ja, so svojimi osobnými pocitmi, ktoré neustále trpia a snažím sa potlačiť svoj výraz, ktorý jej nepovie, čo si v skutočnosti myslím, pretože pravdou zároveň je, že ju naozaj milujem, akceptujem, prijímam a som šťastná, keď je ona a plačem, keď ona.
Lebo zase ak príde na to, aj ona má voči mne svoje vlastné pocity. Ako niekto, kto má neustále pocity a čin na dlani, vidím ako sa tvári. Jej pohľad mi vraví, že mám robiť to, čo robiť chcem, mierne odsúdenie. Ísť do toho bez premýšľania, neuvažovať príliš nad vecami, pretože sa viac ničím ako si pomáham.
A obe máme pravdu, ale akceptujeme sa - veď je práve dôvod, pre ktorý spolu zostávame, máme sa radi a trpíme spoločne. Netlačíme na seba, necháme jedna druhú robiť to, čo chceme, pretože na konci cesty tu vždy budeme jedna pre druhú.
,,Ja viem," odpoviem jej.
Vedieť neznamená cítiť. Lebo necítim, že človeku, ktorý si prežil niečo iné, mám vravieť niečo, o čom nevie aj za cenu, ktorú pre seba máme.
Je svetlo, niečo, čo mi na konci dňa vždy zlepší náladu a donúti ma k úprimnemu smiechu, ktorý zrazu neznie prirodzene, ale totálne na hovno, kde ho nemôžete ani spoznávať.
Teraz, keď o tom hovorím, to pôsobí akoby medzi nami bola bariéra, nedostatočné priateľstvo a uprímne, áno, cítim to, ale to len preto, pretože hovorím o probléme, nie je to niečo, čo je medzi nami naozaj, odmietam to prijať a hlbšie sa v tom srať.
Nikdy som jej nepovedala žiadnu nadávku, nikdy ma nenazvala ani len hlúpou a naše hádky boli nezmyselné, spôsobené, že ma skôr chcela pre seba, dať vedieť, že to ja som na jej strane, takže keď som ju sklamala, v opitosti spievala hlúpu pieseň s niekým, koho nemala rada, som bola ja tá žehliaca, cítiac sa ako partner, ktorý niečo posral. Ale v skutočnosti som ju nesklamala ja, nehnevala sa mňa, to reagovala jej povaha, s ktorou nič nemá, pretože to ona ju vedie, nie naopak.
Či už sa naozaj protiklady priťahujú alebo nie.. skôr vnímame to, ako nie, ale cítite ako áno. A vnímanie častokrát nemá pravdu. Vidíme veci tak ako nie sú, myslíme si, že vidíme niečo viac alebo menej a čím viac tomu veríme, tým viac to zrazu začneme cítiť až si zrazu myslíme, že máme pravdu a namotáme sa na to.
Pretože ak príde na jej opitých dočasných partnerov, vždy som o nich starala ja lebo som to chcela, v čase stredných čias, keď musela skoro chodiť domov, ale z pohľadu iného človeka .. mohol by to vnímať tak, že sa nestará ani o jednu stranu, pritom nevie ako jej robilo problém ma s nimi nechať, nie že ich musí opustiť. Takže to ukazuje, že jej priateľstvo so mnou je významnejšie ako dráma pre mužov.
Díva sa mi do očí, nič v nich nehľadá, ale myslím, že obe vieme, že vždy sa tam niečo deje.
,,Prestaň," vravím jej, ona prikývne, ale naďalej to robí.
,,Stalo sa niečo s tým chalanom, s ktorým si si zašla von ?"
Samozrejme.
,,Nič zaujímavé. Len sme sa rozprávali a kúpili si víno."
A viac nemôžem povedať, pretože .. nemôžem, ak to ešte stále cítim vo svojom srdci, v žalúdku a mám to v hlave.
Vo svojom srdci, pretože sa ukázalo, že som pravdepodobne nedostatočná jeho záujmu, len niekto, koho môže chytiť a vsunúť do mňa, asi vediac, že nedokážem odmietnuť.
Nie, naozaj nedokážem, absolútne neviem prečo, asi je vo mne zakorenený pocit, že muži v mojom živote za nič nestoja, je to ako môj osud, pocit, že sa môže niečo stať, pocit, že môžem sklamať aj niekoho, na kom mi absolútne nezáleží.
Vnímala som jeho povahu, ktorá bola totálne protiklad môjho, samoľúbosť a mysliac len na seba mu nechýbalo.
Nebolo to o hľadaní dočasnej útechy, ktorú mi môže mužské telo dať. Ani čo sa týka hľadanie vlastného pokoja. A zároveň ? Áno, možno aj áno. Hľadiac útočisko, prijať čokoľvek, ale na konci večera, prirodzeného aktu, v ktorom je normálne sa s niekým vyspať, sa vždy cítim iba horšie, niečo zo mňa ubudne.
V srdci sa cítim od seba vzdialená, pocit, že som zo seba znova dovolila niečo stratiť, môj žalúdok si spomína na niečo, čo nebolo príjemné, mysliac skôr na niekoho iného, kto ani nie je v mojom srdci a v hlave. A v tej hlave je zase prázdnota, lepšie nerozmýšľať a tým sa nezničiť viac.
,,Spala si s ním ?"
To už vieš, však ?
Vnímaš, že sa niečo deje, čo nie zapríčinené rodinou ani osobnými problémami, cítiš moju prázdnotu, pravda ?
,,Nikdy neviem, čo očakávať."
Prikývne.
,,A potom to tak aj dopadne."
Nie je to výčitka, pretože je lepšie neočakávať a nebyť sklamaný, ale radšej očakávať a predísť a byť nakoniec sklamaný ako totálne vnútorne vyčerpaný a zničený, takže zároveň je tam určitá výčitka.
A tu sa treba zastaviť. Porozmýšľať. Takže chce odo mňa, aby som nerozmýšľala, skála do niečoho neznámeho a nerozmýšľať, vnímať, že je taká ona, ale zároveň pozri, očividne aj to je chyba, niečo zároveň od nej pokrytecké, čo si neuvedomuje, pretože sme stále len ľudia, ktorí majú túto prirodzenú vlastnosť.
Vnímam však, že tak zle ako to vyznie z jej úst zle, to myslí v dobrom, pretože tu hrajú úlohu moje pocity, ktoré jej nie sú ukradnuté.
,,Nerozumiem. Naozaj nie. Ty skáčeš tam, kde chceš, nerozmýšľaš a urobíš to, nakoniec to dopadne na veľké hovno, pravda ? Ja som tá, ktorá rozmýšľa dopredu, aby nebola sklamaná, ale aj napriek tomu, čo očakávam a cítim, že sa niečo stane a dopadne to rovnako na hovno, takže ktorá má pravdu ?"
Prikývne a zatvári sa spôsobom, že sakra dobrá otázka, ale budem ticho, pretože nemám úplnú odpoveď.
Lebo nie, nie je úplná odpoveď. Sú to naše povahy, ktoré sa riadia podľa seba, iba ovplyvnené danými situáciami. Pretože tak ako to dokáže dopadnúť na hovno, to zároveň nemusí, však ? Aj môj aj jej prístup je dobrý, každý hľadáme len tvoj svoj vlastný.
,,Každopádne len pokračuj v tom, čo robíš. Tam najlepšie nájdeš odpoveď. Padáme tam, kde máme, pretože je tam naša chyba. To, čo cítiš v tej chvíli, je dobré, pretože už teraz ti to niečo dalo, pravda ?"
Prikývem.
Rozhodne áno, dalo. Ak idete s mužom piť víno a kúpi ďalšie s tým, že sa presúvate niekde, kde budete sami, nie je to pre vás spoločne ani preňho, nie je to o zábave, ale iba pre teba, vedomí si toho, že ak budete mať v sebe oveľa viac, vaše telo aj myseľ budú povolenejšie a to znamená, že už pravdepodobne nejaký plán mal.
Áno, dal mi to za pravdu. Vedela som to a vnímala až po tom, čo sme sa spolu vyspali a nadhldila to spôsobom, pre ktorý bolo preňho ľahšie potvrdiť to, čo už dávno viem.
Keď už nič, aspoň sme aj naďalej o pár dní o tom dokázali porozprávať.
A prikývem, pretože áno, niečo mi to dalo. A to, že nechcem cítiť ako sa moja duša či vlastné srdce, ktoré sa odo mňa vzďaľuje spôsobom až mám dojem, že sa mám menej rada. Pretože ak príde na to, jeho chyba to nebola. Bola to moja. Ja som mala odmietnuť, poslať ho riti a koniec, ďalej ho nebudem riešiť. Jeho rozmýšľanie a prístup sa ma netýka, preto je to moja chyba, on je skôr spokojný s výsledkom.
,,Ďakujem, to som potrebovala počuť."