Forever your patronus [HP Fanfiction]

8. Kapitola - Vianoce

(1. Časť - 1. Ročník; 8. Kapitola - Vianoce)

Tu je kapitolka o Vianociach na Vianoce ako sa patrí. A konečne sa objaví menší twist/plot alebo ako by som to nazvala. 😅 Užite si kapitolku a všetkým prajem krásne Vianoce v pokoji a v mieri s rodinou a priateľmi pri teplej večeri. (Keďže som príliš zaneprázdnená a samozrejme lenivá a mám málo fantázie bude to len pohľad Mallicent)

Eliza xx'

~pohľad Mallicent~

Bol Štedrý deň. Vstala som veľmi neskoro, na môj vkus až príliš, keď vezmeme do úvahy, že takmer vždy vstanem okolo 6.00 najneskôr. Bolo 11.37 keď som sa pozrela na hodiny na stene. Super...prešvihla som raňajky. Keby sa niekto pýtal máme také pravidlo, že raňajky sú len do 9.00, potom je najbližšie až obed. Bola som hladná a obed bol až o 13.00. No nič. Vstala som, obliekla sa do sviatočného odevu, umyla si zuby, očesala si vlasy do vysokého drdolu a pár pramienkov som nechala v predu voľných, upravila sa a samozrejme povzbudila v zrkadle. To treba keď bývate s našimi. Mama tá je plná energie a v podstate blázon do všetkého, hlavne čo sa týka Vianoc. Jediné izby čo nie sú vyzdobené sú kumbál, špajza, moja izba a spálňa rodičov. Keby sa pýtate prečo tak preto, že všetko má svoje hranice a ja nepotrebujem ďalšie somariny v izbe a otec má Vianoce celkom v paži a nechcel mať tiež hovadiny tam kde spí. Mama bola naštvaná, rýchlo ju to prešlo. Ona sa nevie dlho hnevať. Za to otec vždy. Ten nikdy nezabudne ani na maličkosť, ktorú ste spravili zle. No dobre späť ku mne. Zišla som dole do obývačky a skoro mi vypadli oči z jamiek. Všetko lietalo. A keď hovorím všetko tak aj myslím všetko. Gauč, stolík, knižnica, proste všetko. "Mama čo sa deje?" ledva zo mňa vyšlo. "Spýtaj sa Frekshama," povedala celkom rozladene. Freksham je náš domovský škriatok, ak som nespomenula ešte. Pozrela som naňho a on ustráchane držal metlu v ruke a začal vymetať koberec. "Freksham zabudol pozametať, slečna Knightlidgeová. A veľmi ho to mrzí," povedal so strachom. "A to je taký problém?" povedala som otrávene mame. "Je! Tvoji starí rodičia prídu za necelú pol hodinu a dom je špinavý!" tento krát už zvýšila hlas, otočila sa na podpätkoch a odkráčala do jedálne. Iba som prevrátila očami a skrčila sa k Frekshamovi. "Nič si z toho nerob. Svet sa nerúti. Ju to prejde," povedala som mu. "Ďakujem vám slečna Knightlidgeová. Kiež by vaša matka, pani Knightlidgeová, bola tiež taká milá ako ste vy." Usmiala som sa naňho a žmurkla a on sa tiež pousmial. To bolo asi prvýkrát ak mi pamäť dobre slúži. Potom som odišla za mamou do jedálne. Chystala akurát príbor. "Mama kde je otec?" "V pracovni, nechce byť vyrušovaný." Kto pracuje na Vianoce pre Merlina.

13.00

'Konečne obed!' Pomyslela som si pre seba. Bola som hladná ako nikdy. Chýba mi Rokfortská hostina. Keďže boli Vianoce, mama si vymyslela dáku tradíciu, že na raňajky je iba kus pečiva, na obed je ovocie a až na večeru sa je normálne. Otec bol na 80% proti a ja na 104% ale mama si presadila svoje. Čo už. Takže na obed som mala dokopy že nič. Neznášam tieto mamine nezmysli. "Mama fakt nemôžme jesť niečo normálne?" "Nie. A tu sa téma jedlo končí." V tom zazvonil zvonček. Všetci sa postavili a šli smerom ku vchodovým dverách. Vedeli sme kto prišiel. Prišli moji starí rodičia z otcovej aj maminej strany. Nesťažujem sa to nikdy. Oni sú úžasní. Teda tí od otca si viac potrpia na správaní a vizualite a sú to perfekcionisti, ale stále sú skvelí. No a tí od mami sú ako ona ale majú zdravý rozum napriek svojmu veku. No a ich príchod samozrejme znamená aj veľa rozprávania. Nie som zrovna rečnícky typ človek, ale pri nich ticho byť nemôžeš. Chcú vedieť všetko do najmenších detailov. Doteraz to bolo celkom fajn lebo som nemala takmer nič nové ale teraz ako som na Rokforte to bude pohroma. (Späť do prítomnosti) Freksham otvoril dvere a dnu vstúpili všetci 4. Budem úprimná...boli nabalení viac jak ja na Rokfort a to sem išli na jeden večer. "Ahojte moji milí!" rozutekala sa k nám mamina mama, a dedo tiež. Babka nás všetkých vystískala, dedo podal ruky a jedine babka a dedko z otcovej strany boli natoľko vznešení že nám podali ruku a dali pusu na líce. Ich prístup sa mi ľúbi viac, ale musím povedať, lepšie sa trávi čas s maminymi rodičmi. Keď sa uložili do svojich izieb, prišli za nami do obývačky. Chvala bohu už nič nelietalo. "Valenitka, dcérenka, hovor, čo je nového?" začala hneď babka (A/N nechce sa mi furt písať z koho strany tak od Valenity bude s malým b a od Sevara bude s veľkým B a to isté platí pre dedkov) "Spýtaj sa tuto Mallicent. Určite sa ti rada pochváli." "A čím konkrétne?" Spýtala som sa mami. "Jojha Malli už si aká veľká," dedko ako vždy odveci. "Tak čo Mallinitka moja čo nám povieš?" Nenávidím keď ma tak babka volá. Už nie som malá. "Hmm...som na Rokforte." Babka s Dedkom iba prikývli a nahodili uznanlivý pohľad, dedko takmer nevnímal a babka jásala od šťastia. "Aké úžasné! Bri-li-ant-né! Som na teba hrdá milátko. Všetko mi vyklop do detailov." No takto sa začalo opisovanie mojho života na Rokforte a nekonečné otázky mojich strarých rodičov. A sem tam aj rodičov. Keď som dohovorila o tom ako som získala pred Vianočnými prázdninami 50 bodov pre Slizolin, zapojil sa aj Dedko. "A čo metlobal? Nezaujal ťa?" Zazrel na mňa nepríjemným spýtavým pohľadom ktorý som zrovna nechcela vidieť. "Ale áno. Skoro som zabudla. Tak prefekt mi povedal, že ma tam očakáva. Najskôr som pochybovala, ale potom mi rodičia poslali Nimbus 2000 a dostala som tréning miesto 3 hodín lebo samozrejme Longbottom sa zranil a museli nám zrušiť hodinu lietania. A potom na výbere som dostala miesto stíhača. A nebudete veriť kto je stíhačom v Chrabromile. Sám Potter." Toto som povedala na jeden nádych. Fuj to bolo namáhavé. Tuším som sa zapotila. "Vynikajúce. Tomu vravím správny Knightlidge." Poznamenal Dedko. Bola som rada, že bol hrdý. Bolo to na ňom vidieť. Medzi časom dedko zaspal a babka jásala jak zmyslov zbavená no a Babka bola takmer celý čas ticho. Nič nové. Mama o mne hovorila ako o zázraku a otec bol rád že bol z vãčšiny konverzácie vynechaný. Šťastlivec. Nemám rada byť stredobodom pozornosti. Teda aspoň teraz nie.

(Dáky čas neskôr)

Konečne bolo šesť. Večera. Vďaka Merlinovi. Myslela som že už nebude. Všetci sme si posadali k stolu a Freksham začal nosiť jedlo. Freksham je síce trochu zábudlivý a semotamo niečo neurobí ale kuchár je to najlepší. Počas večere nikto nič nepovedal. Aké nečakané. A po večery prišiel čas na darčeky. Moc to neobľubujem ale tak ak to nie je dáka nevyužiteľná blbosť na ktorú mi v izbe bude sadať prach nebanujem.

V obývačke pod masívnym stromčekom bola kopa darčekov. Väčšina pre mňa samozrejme. Dospelí si sadli na gauč a ja na zem. Začala som čítať mená z darčekov a posúvala ich komu patria. Moje som nechala na koniec.

Prišiel čas na moje. Páči sa "zoznamček":

Od mami:
Kniha "Dodatkové čary pre mladistvých"
Šaty čierne s čipkov
Jej najmilšiu vec - starobylé zrkadielko ktoré zdedila po prababke

Od otca:
Nový metlobalový dres Slizolinskej fakulty
Kniha o metlobalových družstvách
Kniha o metlibalových pravidlách
Napodobenina zlatej strely ako prívesok

Od babky:
Sveter s písmenom M
Snežítko s ňou
Puzzle

Od dedka:
Rodinná fotka
Plišák Hipogrifa

Od Dedka:
50 galeonov
Naušnice (nádherné)
Kniha "Čierna mágia a ako sa jej vyhnúť"

Od Babky:
50 galeonov
Kniha "Cestovanie časom"
Kniha "Dodatok pre mladistvých o elixíroch"

Čo realne využijem? Knihy, galeony, metlobalovú róbu, ten prívesok a náušnice sú mega pekné takže aj to budem nosiť, šaty neviem či budem nosiť hoci sú pekné sú slávnostné a asi aj to zrkadielko. Snežítko bude dakde v izbe pod postelov, Hipogrif poslúži ako vankúš, puzzle skončí niekde v skrini spolu so svetrom a fotku si možno vystavím. Tieto darčeky nie sú až také zlé ako som čakala.

Bolo osem hodín keď sme sa lúčili so starými rodičmi. Chvala bohu. Utrpenie sa skončilo. "Mallicent choď do izby, prosím ťa. Ja a tvoja mama sa ideme pozhovárať o despeláckych veciach." Stavím sa že otec si vypil lebo takto by toto nikdy nepovedal. Bolo by to skôr 'Mallicent bež do izby idem hovoriť s mamou!" Nič kašlať. Bola som rada že budem mať súkromie. "Samozrejme otec. Dobrú noc." "Dobrú Malli." Odvetila mama a otec iba kývol hlavou. Typické. V izbe som všetko uložila, prezliekla sa, očesala a nachvíľu som sa iba zadívala do zrkadla. Zrazu sa moje oči zmenili na oranžovočervené no hneď som žmurkla a boli zase hnedozelené. 'Zvláštne' pomyslela som si. 'Asi mi už šibe.' Bola som unavená jak pes. Spadla som na postel a v momente zaspala.

(Sen budem písať takto šikmo - sen)

Utekala som lesom len čo mi nohy stačili. Stále za mnou bežal a snažil sa ma trafiť čarami. Úspešne som sa vyhýbala. Ale zasiahol ma. V momente som spadla na zem a omdlela. Zobudila som sa v tmavej izbe kde stál on. Nebolo mu vidno do tváre. Nebola som nijako zviazaná. Iba som ležala na chladnej zemi. Okolo mňa boli 3 sviečky. Všetky v momente zhasli keď som sa postavila. "Čo odo mňa chceš?" Spýtala som sa so strachom a hnevom v hlase. "Ty nevieš?" Posmešne povedal. "Nemám nič čo by si mohol chceť!" To už som zvolala. "Tak ma nechaj ísť. "Človek by povedal že budeš múdrejšia podľa toho čo vravia ostatní." "Kto si?" "Niekto kto chce moc akú máš len ty." "Akú? Veď ja žiadnu nemám. Mám prútika vedomosti. Tak ako ty!" "Ach dieťa dieťa. Máš oveľa väčšiu moc ako si myslíš. Si posledná ktorá žije s touto mocou. To ti nikto nepovedal?" "Nie." "Chyba." Zrazu som nič nevidela. Cítila som ako som oslabla. Padla na zem...

V momente som sa zobudila. Bola som zadýchaná a bolela ma hlava. "Kľud Mallicent bol to iba sen," povedala som si a lahla si na postel. Pozrela som na hodiny. 3:17. Chcela som znova spať ale nemohla som. 'Čo to malo znamenať? Kto bol ten človem? Bol to iba výplod mojej fantázie alebo mi to malo niečo naznačiť?' Veľa myšlienok mi vírilo hlavou ale žiadne odpovede.