Joseph Mazzello-23
Y/n-20
Dej:
Boli ste najlepší priatelia,mali ste jeden druhého a nikdo vás nevedel rozdeliť.Lenže niečo sa zmenilo,Joe dostal možnosť zahrať si vo filme o ktorom sa očakáva,že bude najlepší tohto roku.Ale musel by opustiť mesto a prvoradé by musel opustiť teba.Možno by to tak ani nebolelo a priala mu to,kebyže si nezačneš uvedomovať,že k nemu cítiš niečo viac než je priateľstvo.
Sedela som na schodoch domu a podupávala nohou. Čakala som naňho v nádeji,že sa aspoň dneska ukáže.
Viem,má toho teraz veľa,ale dúfala som že si aspoň chvíľku času,na svoju najlepšiu kamarátku nájde. Hlavne keď každú chvíľu odlieta a je otázka,či sa vôbec už uvidíme.
Ničilo má pomyslenie,že už nikdy neuvidím ako sa smeje,ako ho jemne zachveje zakaždým,čo ho obímem,ako mu vietor strapatý jeho hnedé vlasy. Jeho vôňa ktorú som vždy cítila,keď ma zovrel v náručí alebo my venoval bosk na ťemeno hlavy.
Z premýšľania na môjho najlepšieho priateľa,má vyrušili aš veľké dlane, padnuté na mojich očiach.
,, Kdo som ?" Ozve sa, mňe už známy hlas.
,, Joe,Ty si prišiel!"
Srdce my poskočilo,keď sa rozoznel jeho hlas,ten medový hlas, ktorý má vždy rozosmial. Je až nefér že aj ten my chce svet zobrať.
Joe si otfrkne a porazeňecki sadne vedľa mňa, pričom jeho prenikavé, hnedé oči sa pozru, mojím smerom.
,, Prepáč my že som sa toľkú dobu neukázal, chcel som,ale vieš..
pripravoval som sa a ani by som neveril,koľko času to zabere."
,, Jasné, chápem..." Uhla som pohľadom a zadívala sa na špičky mojich topánok. Joe si povzdychol,ale nijak moju akciu nekomentoval.
Mlčali sme,ale ticho medzi nami prerušil,keď sa postavil,upinajúci pohľad na moju osobu.
Keby to nespravil,tak si ani neuvedomým, že sme tak sedeli aspoň nejakých 10 minút,a pozorovali trávu ktorou jemne ohýbal vietor.
,,Už budem musieť ísť,doma mám ešte prácu.Len som ty chcel povedať,že zajtra ráno odchádzam na letisko a chcel som ťa, posledný krát pred odletom vidieť." Zamumlal a s tím sa rozišiel k odchodu.
,,To už?" Šeptnem skoro až neslišne,no ajtak sa zastaví a svoje hnedé oči na okamih pozriu do tých mojich.
Odpovedí sa my ale nedostalo,a ja som zostala,opäť sama.
~
Vonku už bola tma,a ja schúlená na gauči,prikrytá dekou,popíjala bylinkový čaj z medom. V pozadí hral film, ktorý som zo slzami na krajíčku pozorovala.
,,Môžem sa pridať ?" Ozve sa ženský hlas,patriac mojej sestre Lucy,ktorý má na moment odtrhol od obrazovky.Na jej otázku len kivnem hlavou a podám sa aby si mohla prisadnut.
,,Stalo sa niečo,Y/n?" Ozve sa skoro hneď ako sa usadí.
Niesom zrovna dobrá herečka,čo sa týka skrivania pocitov,a Lucy vie zas dobre vyčítať z človeka či ho niečo trápi,takže som jej otázku tak nejak očakávala.
,,Nie,všetko v poriadku." Hryznem si do pery,snažiac nevšímať sestryň spýtavý pohľad.
,,Ide o Josepha?" Povie rovnakým zvedavým tónom,ako bol jej výraz, ktorý jasne naznačoval,že vie viac než si myslím.
,,Čo?" Nechápavo zvreštim obočie.
,, Trápiš sa,lebo Joseph odchádza,a ty sa bojíš,že už ho neuvidíš a tým pádom mu nikdy nepovieš,čo k nemu cítiš ." Strnula som,pri tých slovách,čím som rozliala trochu čaju.
Z vylakanim sa postavím,a zhodím zo seba deku na ktoru dopadla,lepkavá tekutina.
Položím hrnček z čajom na stolík,vedľa televízora.
Lucy spraví podobní manéver,len vitiahne vreckovku,ktorú my podá a ja začnem uťierat mokré miesta deky.
,, Ako to všetko vieš?"
Vihrknem na Lucy, ťisknúc ulepenú deku.
,,Si tak ľahko prečítatelna Y/n,je až divné že si toho nevšimol Joseph."
,,Čo mám robiť?"
Položím deku na gauč a dám si hlavu do dlaní,nikdy by ma nenapadlo že má niekedy takto Lucy uvidí.
,,Mala by si mu to povedať,zaslúži si vedieť pravdu o citoch ktoré k nemu chováš."
,,Ale...ale čo keď na tom neni rovnako?" Narovnám sa a utriem si uslzené oči.
,,Niekedy je lepšie počuť bolestivú pravdu,než sa navždy trápiť a nemať v tom jasno."
,,Musím ísť za ním." Poviem rozhodnuto a vibehnem k botníku. Nasadím si čižmy a kabát.
,, Musiš my požičať auto." Obrátim sa na Lucy ktorá celé toto naháňanie pozorovala.
,, Čože,zbláznila si sa?!ni pôjdem s tebou a pekne ťa tam odveziem."
,,Nie,toto musím spraviť sama, prosím sľubujem že sa mu nič nestane." Pozriem sa na Lucy zúfalým pohľadom a dám k nej ruku.
Z hlasitým povzdichom vyberie z vrecka kľúče a podá my ich k vystretej ruke.
,, Ďakujem,si najlepšia sestra,fakt sľubujem že ti to raz polatím." Skočím jej okolo krku a pevne ju zovrem v objati.
,,Dobre,dobre hlavne už bež." Odtiahne má a ja sa rozbehne k autu ktoré otvorím a nasadnem.
Vodičák síce mám,no aj to by som dala k náhode že som ho dostala. Našrartujem a pomalí prejdem na cestu smer Joseohov dom.
~
Vystúpim z auta a rozbehnem sa k jeho dverám na ktoré neisto zaklopem. Nevedela som či už šiel spat keďže už bolo dosť hodín a na oknách už nebolo vidno či svieti. Keď po troch minútach ešte stále nikdo neotváral zaklopala som tentoraz hlasnejšie.
Dvere sa otvorili a v nich stál rozospali Joe. ,,Y/n? Čo tu robíš tak neskoro?"
,,Ja..ja viem,ale musím ti niečo povedať než zajtra odídeš." Poviem jedným dychom.
Joe len kivne a pootvori dvere na znak toho,že môžem vojsť ďalej. Ale nemala som v pláne vojsť ďalej,takto mám stále rezerve že môžem utiecť a čo najrýchlejšie odísť.
,,Takže,si môj najlepší priateľ už od mojich ôsmich rokov kedi si my pomohol postaviť sa,keď som spadla zo šmýkali a ja si rozbila koleno. Do iesol si my zmrzlinu zo slovami že už navždy dáš na mňa pozor a to si aj doteraz dodržal."
Pozrela som sa na Joe,aby som prodla jeho výrazu prečítala či mám dalej pokračovať,no on len upeto pozeral na mňa z kamením výrazom.
,, Ubehlo od tedi dosť rokov a tebe sa teraz podarilo si splniť sen a ja si až teraz uvedomujem že som mala byť lepšou kamarátkou a viac ťa potporit,za čo sa ospravedlňujem.Nedokázala som sa zmieriť s tým že už ťa možno živote neuvidím. "
Poviem a zhlboka sa nadýchnem.
,,Joe,ja...ja už dlhšiu dobu k tebe niečo cítim,je to dosť silné,viem že je to už jedno keďže zajtra odchádzaš ale už to viac držať v sebe nedokážem."
Dokončím vetu a pozriem sa na neho,jeho tvár ako by zmäkla a jeho dlaň pohladila moje líco.
,,Ani nevieš ako som na túto chvíľu čakal." Povie a pritiskne jeho pery k tým mojim.
Do líc sa my nahrnula červen a moje srdce začalo divoko byť. Pritiskol si ma bližšie a až keď nám dosiek vzduch sme sa dokázali odtiahnuť a pozrieť si do oči.
,,Tiež to tak cítim,Y/n "
Koniec
Takže toto bola moja prvá jednotlivka. Zatiaľ som nič podobné nepísala takže viem,že to není nič bravúrneho,ale lepšie by som to asi nedokázala napísať 😂
Snáď sa ale aspoň trochu páčila a dúfam že čoskoro napíšem ďalšiu.
