Osud večných / SK

Prológ

Stál priamo pred bojiskom. Hľadel, už asi po stý raz na masaker, ktorý sa medzi smrteľníkmi odohrával a smutne si povzdychol nad ich nepoučiteľnosťou. Lesklé zbrane rezali vzduch a napĺňali svoje okolie ostrým rinčaním, ktoré na koži vyvolávalo zimomriavky. Do toho sa pridali aj výkriky zranených a umierajúcich vojakov a už na celé míle bolo počuť, že tu sa odohráva krvavý súboj.

Na mihalnici mu pristála vločka a jeho pozornosť sa na chvíľu upriamila na tú, smrteľníkmi zábudlivú, krásu prírody. Malé kryštáliky ľadu usporiadané v symetrickej sieťke, lámajúc svetlo, ktoré skrz nich ide. Taká maličkosť a dokázala zobudiť toľko krásy. Vločka sa uvoľnila a pomaly klesla na zem, pokrytú snehovou perinou. Malý kryštál však nebol sám, lebo kam len oko dohliadlo, všade sa z tmavého neba spúšťala obrovská smršť snehu. Silná fujavica bránila síce zraku dostať sa ďaleko, no v pozadí boli stále rozoznateľné obrysy vysokých skál a zasnežených hôr. Pohoria okolo tohto údolia boli ako tesáky, obklopujúce nesmiernu veľkosť tejto ľadovej papule. Ťahali sa od bielej zeme až k čiernej oblohe a ako zuby predátora sa zarývali do mäkkej štruktúry oblakov. Okrem hôr, snehu a búrky, tu však toho nebolo veľa. Žiadne zvieratá, ani rastliny... Asi jediná ďalšia vec, ktorá stála za zmienku, bola malá jaskyňa, ktorá sa črtala presne oproti jeho postave.

No ani táto prírodná krása nemohla udržať jeho pozornosť na veľmi dlho a zrak mu opäť klesol k boju. Dve obrovské armády, jedna v zlatistom brnení, plnom malieb a ozdôb a druhá v hrubých kožušinách a tvrdých pancieroch, sa tu púšťali do bitky na život a na smrť. Ani jedna nemala v záujme ustúpiť a ani jedna nechcela prehrať. Armáda, ktorá vyzerala ako zo zlata, držala dlhé kopije s nádhernými opracovanými hrotmi a ich dlhé tyče sa leskli bielobou, posiatou kvapkami červene. Vojaci druhej strany, ktorých výzor nebol taký majestátny, zvierali zbrane rôznych veľkostí a tvarov. Väčšinou vyrobené z kostí alebo z dreva. Neboli také precízne ako zbrane prvej armády, no aj tak boli účinné a rovnako vražedné ako oštepy.

Toto bolo niečo, čo za svoju existenciu videl už nespočetne veľakrát. Vždy chcel jeden národ získať peniaze, alebo územie. Chcel vyhladiť tých, ktorí sa mu nepáčili alebo proste vraždiť pre radosť. Išlo o spor spôsobený urážkou alebo proste len nezhodou. No nech to bolo čokoľvek, vždy to končilo vojnou. Hroznou, krutou a nemilosrdnou vojnou, v ktorej sa umieralo po tisíckach a to len preto, že niekto si povedal, že chce vojnu.

Vždy ho zarážala hlúposť a zbytočné a bezcenné pohnútky smrteľníkov. Bolo to také smutné a tragické, až to niekedy bolo vtipné. No smiech ho prešiel, keď potom ich obmedzenosť vyústila v niečo ako to, na čo sa práve pozeral. Tragédia obrovských rozmerov. Bolo to k plaču. Až tak, že on sám skoro vyronil slzu nad niečím, čo bolo jeho poslaním. Ale tak kto by nesmútil nad takýmto tragickým osudom? Genocídy, vraždenie, mučenie a vojny... To boli udalosti najčastejšie vo svete. Nič iné sa tu nedalo zazrieť. Boli tu samozrejme obdobie počas ktorých sa nič nedialo a na pár rokov zavládol mier. No ten nikdy dlho nevydržal a nech sa národy akokoľvek snažili a tvrdili, že tento raz im ich mier vydrží, vždy nakoniec zavládla vojna, mizéria a vraždenie.

Každý raz bolo bolestivé na to pozerať, no inak to nešlo. Inak to oni ani nevedeli. Bola to obyčaj, ktorá sa medzi nimi proste ťahala ako nepríjemný plaz, ktorý vždy opäť zahryzol a vpustil dávku jedu do ich civilizácie.

„Ah..." Povzdychol si a s ťažkým srdcom sa pozrel nad seba. Na hlavu sa mu sypala neskutočná záplava vločiek, ktoré sa mu zachytávali o pokožku a potom sa po nej pomaly kotúľali aby sa pripojili k svojim spoločníkom na zemi.

Chlad a ani vietor mu nevadil. Boli to veci, ktoré veľmi priaznivo vítal na svojej koži. No vločky boli trochu otravné, hlavne keď ich padalo tak veľa. Ešte chvíľu hľadel nad seba, no keď mu padol jeden vykryštalizovaný kúsok vody priamo do oka, rozhodol sa.