I left my heart in Middle Earth

Sedela som na svojej posteli, notebook ležiaci na mojich nohách otravne poblikával. Práve som písala bakalárku. Oprava, skúšala som písať bakalárku no rozum odmietal spolupracovať a vety nedávali zmysel. Neostávalo mi nič iné než všetko zmazať a dúfať, že ma čoskoro osvieti. Ako som mohla čakať nestalo sa tak. Ak to takto pôjde ďalej tak to do marca určite nestihnem, pomyslela som si a v duchu si nadávala, že som nezačala skôr. Oči mi nebezpečne poklipkávali a hlava klesala, až nakoniec skončila na dlhom plyšovom psovi, ktorý som používala miesto vankúša. Do hlavy ma mierne udrela ťažká kniha, ktorú som zabudla odložiť a váľala sa na mojom takzvanom vankúši. No ja som to už nevnímala a plne som sa oddala spánku a ponorila sa do ťažkých snov plných všelijakých textov o hudbe a pojedajúcom worde. A skoro sa mu podarilo zožrať ma, keď ma zo spánku prebudila čiasi ruka.

„Vstávaj. Ak tu budeš takto vylihovať prechladneš.“ povedal ktosi a znova mnou jemne potriasol.

„A navyše zmeškáš oslavu.“ dodal niekto ďalší.

„Ešte päť minút.“ odvetila som polospánkom a zamrvila sa.

„Noták, vstávaj.“ Budili ma znova.

Nemotorne som sa postavila a otvorila oči. Bola som na nejakej lúke. Z diaľky ku mne doliehal smiech a spev.

„Čo do pekla?“ rýchlo som sa začala obzerať okolo seba. Musela som ešte určite spať, alebo som námesačná a vybehla som na lúku. Nie určite to bol sen. Poznala som každé pole a každú lúku v okolí môjho domu a túto som si rozhodne nepamätala.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma chlapec v žltej veste ustarane. Mohol mať odhadom tak trinásť, aspoň podľa výšky. Vedľa neho stál asi o hlavu nižší chlapec s modrým šálom okolo krku.

„Kde to som? A kto ste vy?“ spýtala som sa a obaja si ma rýchlo prebehli očami.

„Ty asi nie si odtiaľto však?“ na odpoveď som len pokrútila hlavou.

„Si v Grófstve. Teda v jednej z častí Grófstva.“ Odpovedal mi ten s šálom. „Som Peregrin Bral ale všetci mi hovoria Pipin.“ predstavil sa.

„A ja Chicholm Brandylen ale hovor mi Chicho.“ predstavil sa aj chlapec vedľa neho.

„Pipin a Chicho!“ skríkla som a oni pri tom trocha nadskočili. „Paráda, takže mi z tej školy už vážne začína šibať.“ skonštatovala som.

„Vážne ti nič nie je?“ spýtal sa Pipin.

„Až na to, že sa práve rozprávam s postavami z kníh som úplne v poriadku. Vďaka za opýtanie“ povedala som mrzuto a čupla si. Malého hobita sa to zrejme dotklo. „Prepáč. Ťažký deň.“ vzdychla som si a vstala. „Som Kayla.“

„Ako si to myslela?“ spýtal sa Chicho. „To s tými postavami.“

„Tam odkiaľ som ste postavami v knihe. Vlastne to bola trilógia.“ vysvetlila som. „Nepoznám nikoho kto by vás nepoznal.“

„My a v knihe?“ zasmial sa Pipin. „A čo by sme tam my dvaja robili? O obyčajných nedôležitých hobitoch a predsa knihy nepíšu.“

„To je síce pravda, ale vy nie ste až tak obyčajní a nedôležití ako si myslíte. Zachránite Stredozem.“ To u oboch vyvolalo ďalšiu vlnu smiechu.

„No ako myslíš.“ odvetil Chicho potom ako sa mu podarilo utíšiť smiech. „Ale ak si nepohneme vážne zmeškáme oslavu.“ A hneď nás hnal k tým svetlám, smiechu a spevu.

„Akú oslavu?“ spýtala som sa počas cesty.

„Bilbo oslavuje už stojedenásť rokov. Prišli sem všetci z Grófstva a okolia.“ vysvetlil mi Pipin.