príbeh o Nedefinovanej Temnote [Prepísané/Rewritten]

Spánková paralýza

Tma, temnota a tma. Keď sa povie slovo tma, čo si predstavíš? Niečo... dobré? Niečo... radostné? Nie, presný opak. Takže keď som sa raz zobudil uprostred noci a nevedel som sa pohnúť, spanikáril som. Vedel som len dýchať a pohybovať ústami. Vedľa mňa ležala moja priateľka ale ja som zo seba nevedel vydať ani hlásku. Čítal som o tom, takže viem čo sa mi deje. Hovorí sa tomu Spánková paralýza - je to stav kedy mozog a telo napoly spí a napoly bdie. Ale to, že viem čo to je, nemení nič na desivosti tohto stavu. "Do riti!" zavrieskal som v duchu, pretože som uvidel postavu približujúcu sa ku mne odo dverí. Zrazu mi začalo pískať v ušiach, a zvuky ako mlátenie predmetmi alebo klopanie, sa ozývali po celej izbe.. teda, v mojej hlave. Postava si na mňa sadla, a pozerala sa mi do očí. Začal som vrieskať "NINA, ZOBUĎ SA. POMOC!!!!", ale nič nepomáhalo. Trvalo to večnosť. Po asi štyroch hodinách sa mi ale podarilo pohnúť rukou a postupne som sa prebudil, do mojej normálnej a pokojnej izby. Bolo 6:04, a budík som mal nastavený na pol siedmu, a keďže som bol ešte celkom unavený, tak som sa rozhodol si na tú pol hodinu ešte zdriemnuť. Avšak, keď som sa chcel otočiť ku svojej frajerke ktorá so mnou býva, tak som zistil že tam nieje. Našiel som iba papierik, na ktorom bolo napísane že už to nieje čo bývalo a že sa so mnou rozchádza. To ma zlomilo, mňa len tak niečo nedostane, ale s Ninou som bol už asi rok a bola jedna z mála vecí ktorá mi život robila svetlejším. Schytil som telefón a zavolal som môjmu najlepšiemu kamarátovi Nikolasovy. On bol vždy mojou oporou, a dokázal ma podržať aj v tých najhorších chvíľkach aké ma kedy postihli. Boli sme kamaráti už od základky a hovorili sme si úplne všetko, a on bol ten ktorý ma dokázal dostať aj z tých najväčších problémov a ťažkostí.