,, Prepáč " [Victuuri]

VIII.

Hneď na začiatok sa tu trochu vykecám. Veľmi moc vám ďakujem, či už za to že dáte na túto story vote, za niaky vtipný komentár alebo keď si to len prečítate. Neskutočne moc ma to podporuje v písaní. Toto je už posledná kapitola.(možno by som dala ešte jednu buď z medových týždňou alebo zo svadobnej noci ak by ste mali záujem) Začínam si predpisovať Kagehina a rozmýšľam nad Ash x Eji. Dobre, hádam som už povedala všetko čo som potrebovala tak už len prajem príjemné čítanie

Nikdy nezabudnem na ten pocit keď som stál na stupni víťazov a predávali mi zlatú medailu. Ten pocit že som dosiahol niečo, o čom by som mohol len snívať nebyť jeho. Osud ma musí mať neskutočne rád že ho vtedy poslal za mnou. Pomohol mi splniť môj detský sen, a naučil ma čo je to láska. Naučil ma milovať...

Kvôli mojej postave som sa nikdy necítil dobre v bielej.Vždy mi záležalo čo si o mne myslia ostatný. Ale teraz mi boli úplne ukradnutý ostatný a ich názory. Jediný názor ktorý ma zaujíma je Viktorov. Iba jemu verím keď mi povie že vyzerám dobre alebo keď mi niečo pochváli. Vybudoval som si k nemu silnú dôveru. Ten rok čo bol preč som si moc dobre uvedomil ako som sa stál závislý na jeho prítomnosti. A osud mi to dal dosť tvrdo pocítiť. Lenže to je už dávno za nami

Zdvihol som hlavu a pozrel sa do zrkadla pred sebou. Biely smokingi s topánkami, vlasy učesané dozadu a okuliare s bielim rámčekom. Minako-senpai okolo mňa pobehovala a dolaďovala každý mini detail ktorý sa jej na mne nepáčil. Občas sa prehodila s Milou ktorá pomáhala Viktorovi, aby všetko čo urobili bolo dokonalé.
,, Ako sa cítiš ? Je to váš veľký deň. "

,, Ak mám byť úprimný, v živote som sa necítil lepšie."

,, To je dobre. Uff, to je už toľko? Poď je ten najvyšší čas ísť. "

Rozmýšľali sme či by nebolo lepšie ak by ma k oltáru viedla namiesto otca mama. Predsa len, vyzeralo by to lepšie a aspoň trochu by sme zachovali "tradíciu".  Po dlhom dohadovaní sme sa dohodli že na bude viesť mama. Otec s tým súhlasil a nikto iný a tým problém nemal.

Yuuko mi podala kyticu z ľalií. Taktiež sa celkom dosť pričinila na tejto udalosti takže jej patrí moja osobná vďaka. Sami by sme tu svadbu nenaplánovali. To by bola hotová katastrofa.

Mama ma chytila za lakeť, rozeznela sa už úplne ohraná zvučka a ja som vykročil vpred. Všetci sa ma mňa pozerali a moja nervozita stúpala. Som zvyknutý na pozornosť vďaka krasokorčuľovaniu ale toto sa s vystúpením nedalo porovnať.

Nezakopnem? Neurobím niaky trapas? Ako svedok mi išiel Yurio a Viktorovi Otabek. Hovoria že sú len kamaráti ale všetci vieme pravdu.

Ani neviem ako, a už som stál pred oddávajúcim vedľa môjho snúbenca. Nezvozita zo mňa aspoň čiastočne opadla. I tak som nedokázal úplne vnímať čo hovorí. Sústredil som sa len na Viktora.,,Katsuki Yuuri, beriete si si tu prítomného Viktora Nikifora za právoplatného manžela?" Trošku som musel spracovať otázku. Niežeby som nevedel odpoveď, len mi hneď nedošlo čo sa má ten divný týpek hovorí.

,,Á-áno!" Touto reakciov som zabavil svadobných hostí.,,Dobre takže, Viktor Nikifor beriete si tu prítomného Yuuriho Katsukiho za právoplatného manžela?" Pozrel sa na mňa svojím modrými očami. Cítim sa tak sebeistý. Pri ňom sa cítim ako by som dokázal všetko.,,Áno" odpovedal sebavedomo akoby iná odpoveď ani nepripadala v úvahu. Tým ma donútil k veľkému úsmevu.

,,Tak mi nezostáva nič iné než vás prehlásiť za novomanželov, a poprosiť vás o prvý novomanželský bozk. Blahoželám."
Ani jeden z nás neváhal. Viktor si položil svoje ruky na môj pás, a ja som mu svoje položil na jeho plecia. Všetci tlieskali, pískali a gratulovali nám.

Pri svadobnej večeri som sa snažil držať čo najviac od alkoholu. Všetci veľmi dobre vieme ako to dopadne keď s ním trávim čas. Ešte pri našom spoločnom tanci to bolo relatívne kľudné. Potom to išlo dole vodov.

I keď sme našťastie neskončili opäť takmer nahý pri tyči. DJ nám hral úžastne. Zabávali sme sa, tancovali a mne sa úspešne podarilo vyhnúť alkoholu.

Pýtate sa na našu spoločnú noc? Tak to si môžte len domyslieť....