Mačacia nota✅

„Číslo šesť, ste na rade," zvolal nevýrazný kórejčan spomedzi dvier vedúcich k vysnívanej práci.

Brunetka v bielom elastickom tričku s pripnutým číslom vedľa Mi-cha sa nervózne nadýchla, sprudka vydýchla a následne s neprirodzene širokým úsmevom na tvári vstala a vošla do dverí. Netrvalo dlho a ozvala sa hudba.

Takto to šlo už nejaký čas. Nebolo ich tu toľko, koľko Mi-cha očakávala, no šlo len o malý konkurz.

Podobne ako jej sokyne, i ona sa rozložila na podlahe a dôkladne si naťahovala každý jeden sval v tele. Nebolo to potrebné, no považovala to za príjemné. Očkom pritom sliedila po konkurencii a hodnotila ju.

Zišli sa tu pekné, vyšportované dievčatá, niektoré mali na sebe úbory s nažehlenými logami tanečných skupín. To samo o sebe väčšinou malo dať každému na známosť, že sú dobre trénované a majú skúsenosti, čím vlastne hovorili: „vzdaj to a choď z cesty!" Niektoré dievčatá na tieto zaškatuľkované kočky hľadeli s istou závisťou a bázňou. Patriť k známejšiemu súboru často znamenalo výhodu, ale pre Mi-cha boli rozhodujúce schopnosti a ona tým svojim verila.

S nezaujatým výrazom vstala zo zeme a presunula sa k baletnej tyči, kde pokračovala v rozcvičke a strečingu. Z tejto pozície jej bolo jasné, že pokiaľ ide o výšku, je bezkonkurenčne najnižšia, no s istým potešením si uvedomila, že je i najštíhlejšia a pravdepodobne najpružnejšia, hoci by ju niekto mohol označiť za podvyživenú.

Neustále mala na pamäti, že spoločnosti hľadajú určitý typ mladých ľudí a to sa mení v závislosti na požadovanej práci. V tomto prípade mala istú nádej, miery a všetky tomu podobné údaje si síce vyžiadali, no na ich základe zatiaľ nikoho neposlali domov.

„Číslo sedem!" zvolal rovnaký mužský hlas, ako predtým.

Všetka pozornosť Mi-cha sa stočila k nevýraznému okuliarnatému mužovi stojacemu vo dverách. Vykročila k nemu istým krokom. Veď sa nebolo čoho báť, aj keď, ak by k sebe mala byť úprimná, tak istý druh nervozity a vzrušenia pociťovala vždy, keď mala robiť to jediné, čo jej životu dávalo zmysel i rytmus – tancovať.

Ustúpil jej z cesty, prešla do stredu miestnosti a stala si pred komisiu.

„Dobrý deň. Vaše číslo a meno, prosím" vyzvala ju žena uprostred, zatiaľ čo ostatní si ešte vždy zapisovali svoje postrehy a dojmy z predošlej uchádzačky do notesov.

„Dobrý deň. Mám číslo sedem a volám sa Mi-cha Chang," sklonila hlavu na znak úcty, no bol to len krátky moment.

„Máte so sebou pripravenú sprievodnú hudbu?" oslovila ju rovnaká žena. Pravdepodobne mala v komisii hlavné slovo.

„Áno." Mi-cha siahla do vrecka mikiny a vytiahla z nej MP3 prehrávač s pesničkami na túto príležitosť.

Tá istá žena prikývla a pokynula jej, aby ho odovzdala kolegovi. Urobila, ako sa od nej očakávalo a zaujala pozíciu.

„Môžeme?" nadhodil pre kontrolu muž asistujúci prehrávaču.

Mi-cha si premerala komisiu a keď bolo jasné, že má ich plnú pozornosť, prikývla.

Miestnosťou sa rozľahli prvé tóny, ktoré stvorili melódiu piesne Don't Wanna Cry od skupiny Seventeen. A potom už bola len ona a rytmus, čo hýbal jej útlym telom.

Ten kto ju videl by možno povedal, že tanec je pre ňu rovnako prirodzený ako dýchanie, ale nebolo tomu celkom tak. Jej pohyby boli presné a prevedenie precízne, nie preto, že mala talent, nie pre tajomstvo, čo si nosila zapečatené vo svojom tele, ale preto, lebo trávila každú voľnú chvíľu svojej existencie tvrdým tréningom. Kroky, ktoré teraz v jej podaní vyznievali tak jednoducho a ľahko, boli výsledkom každodennej driny a prísne nastolenej disciplíny. Občas na tú tému nechápavým ušiam nadhodila poznámku o tom, ako každé zviera potrebuje výcvik a ani ona nie je výnimkou. Nestretla sa s ktovieakým pochopením, no to nič, aj tak sa jednalo o interný humor.