Zlé znamenie

Predvečer Vianoc

Vianoce. Pod týmto krátkym slovom si väčšina ľudí predstaví sladké koláčiky, výbornú večeru a krásne darčeky.
Takto sme si Vianoce predstavovali aj my. Až kým nenastal zlom. Ale to predbieham.

Bol predvečer Vianoc. My, ako snáď každá rodina, sme upratovali celý dom, aby sme si zajtra mohli užiť krásne a ničím nerušené vianočné sviatky.

Od rána sme boli na nohách. Či bolo treba dorobiť posledné detaily na vianočných koláčikoch, alebo nakúpiť. Ani potom sme si však neoddýchli. Malá pauza na obed a kolotoč pokračoval. Umyť riad a okná, poutierať prach, povysávať a zotrieť podlahu.

Niečo však bolo zle. Každú chvíľu nám nejaká vec vypadla z ruky a väčšinou sa aj rozbila... To bol ten lepší prípad. Pokojne sa mohlo stať, že sme si nedávali pozor, a zarezali si hlboko do ruky, alebo z vianočného stromčeka spadli krásne banky a rozbili sa.

Všetci sme to pripisovali náhodám. Veď také zlé dni sa občas vyskytnú. Celý deň nám ubehol veľmi rýchlo a my sme dolaďovali posledné detaily. Rozniesli vianočné ozdoby a svetielka, prichystali dekorácie a upratali posledné rozhádzané veci.

Vianoce majú byť sviatkami šťastia a radosti. Pre nás sa ale zmenili v jednej sekunde a stačil na to obyčajný telefonát.

Už som sedela v izbe a písala som priateľom vianočné priania, keď na mňa zrazu zavolala mama, ,,mám zlú správu." Tri slová, ktoré mi zmenili život.

Chvíľu bolo ticho, kedy sme sa len jedna druhej pozerali do očí, keď sa zrazu v jej očiach na chvíľu zableskol dobre skrývaný smútok a mne neviditeľná ruka zmačkla srdce ľadovou dlaňou.

,, Damiánovi zomrel otec. Pred hodinou ho našli mŕtveho." Dve krátke vety a so mnou sa zatočil celý svet. Mala som pocit, že niekto ukradol všetok kyslík na svete. V ušiach mi hučalo a hlava sa mi točila.

Vedela som, čo to znamená, mám závrať. Jednu z mnohých. To som ale neriešila. Chcelo sa mi vracať a zrádzali ma moje vlastné nohy. Musela som sa okamžite prichytiť steny, inak by som spadla. Netrápili má žiadne sviatky ani možné zničenie výzdoby.

V mojej hlave rezonovali len tie dve obyčajné vety. ,,Nie," hlesla som. Mama sa na mňa ľútostivo pozrela a odišla. Dobre vedela, že potrebujem byť sama. Ja som sa pomaly vrátila do izby. Sadla som si na posteľ a pozerala sa do prázdna. Nemohla som plakať. Nešlo to. Dokázala som myslieť len na to, čo mi pred chvíľou oznámili. Mala som pocit, akoby sa zastavil čas a ja som uviazla v nejakom strašnom paralelnom vesmíre. V nekončiacej nočnej more.

Pomaly mi začal dochádzať význam tých slov. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Neplakala som. Ešte nie. To sa ale zmenilo v nasledujúcich minútach. Vzala som do rúk čierne púzdro a otvorila ho. Do rúk som nežne vzala husle a pohladila ich. Položila som vzácny nástroj vedľa seba na posteľ a do ruky si vzala slák.

Prechádzala som po ňom pohľadom, akoby to bol ten najvzácnejší drahokam. A pre mňa to drahokam skutočne bol. Do druhej ruky som vzala husle a položila som si ich pod bradu. Zdvihla som slák k nástroju a jemne ho priložila na struny, ktoré sa o chvíľu rozozvučali pod jemnými tónmi hudby.

Tóny to síce boli jemné, ale aj pomalé a smutné. Z mojich očí sa konečne spustili dlho zadržiavané slzy a dopadali na tmavohnedú glazúru dreva. Hrala som pieseň za piesňou snáď celé hodiny. Hrala som, aby som si vybila všetku zlosť a smútok. Hrala som, lebo som hrať chcela, ale hlavne som hrala na pamiatku zosnulému.

Na môj svet začala padať čierna hmla. Bola, ako plášť samotnej smrti. Cítila som jej chladný dych na svojom chrbte a po rukách mi prebehli zimomriavky. Ruka, ktorá držala slák sa mierne zatriasla pod náporom tichého vzlyku. Počula som, ako sa mi smrť vysmieva a videla som jej krvavočervené oči, ktoré má prepaľovali pohľadom.

Dohrala som posledné tóny svojej piesne, husle aj slák som odložila do púzdra a to vrátila na miesto. Pomaly som pristúpila  k oknu a zadívala sa na obsidiánovú oblohu. Myslela som naňho. Naňho a na všetkých, ktorí nás opustili.

Už som neplakala, ba ani nevzlykala, len ticho, s pokorou a smútkom v srdci som spomínala. Sľúbila som si, že nezabudnem. Nikdy nezabudnem.

Takto jednoducho sa zo sviatkov šťastia, radosti a pokoja stali sviatky smútku, bolesti a utrpenia. Nie len pre mňa, ale aj pre všetkých v mojom okolí. Tentokrát sa v našich domácnostiach neoslavovalo tak, ako by sa malo. Navyše v našich srdciach zavládol nepredstaviteľný smútok a pohltili nás spomienky.