Forgive me, Please...

Krátko Pred Pomstou...

Je krátko pred 12-nástou hodinou a vonku sneží ako nikdy predtým, okná zamrzajú a všetko sa mení v ľadovú rozprávku. Prípravy na maturitný ples sa pomali ukončovali a mesiac sa krátil.
Moje šaty už vyseli na dverách od skrine, topánky si našli miesto pod posteľou a pozvánka na ples zmyzla.
Netuším s kým tam pôjdem a neviem ani o nikom kto by išiel so mnou.
Ale viem jedno... Že sa teším ako malé dieťa, ktoré dostalo svoju prvú hračku pod vianočný stromček.
Viem, že je to zvláštne, že máme maturitný ples v decembri ale na nový rok odchádza veľa študentov študovať do zahraničia.
Anabell už chystá rozlúčku na ukončenie roka v škole a ja hľadám knihu v knižnici.
Stále neviem prestať rozmýšľať nad tým mužom, čo ma vytrhol z môjho zamyslenia dnes ráno a nad tým, čo mi povedal. Žeby sa už našiel muž ktorý by mal o mňa záujem? Možno, ale nieje to žiadna sláva, keďže meno ani číslo neviem. Ba neviem, či je vôbec s môjho okolia. Hlodavé, neprestajné a trocha otravné myšlienky ma dostatočne zamestnávali, že venovať sa Anabell bolo zložité.

„Anabell, Anabell, " šepkala som cez celú knižnicu.
No Anabell som stále nenachádzala.
Ale miesto Anabell som našla muža, nad ktorým som sa zamýšľala celý deň, odkedy som ho stretla pred dverami knižnice.
Pozerala som sa na neho... Bol tak nádherný, tak okúľujuci a mužný. Čiernouhlikové oči a havranie vlasy mu dodávali nebezpečný a tajomný vzhľad. Šok z toho, že ho tu vidím mi opantal zmysli až natoľko, že som si neuvedomila ako dlho na neho pozerám.
Z ničoho nič sa otočil mojím smerom.
Jeho pohľad ma prepaľoval a ja som sa s nemím úžasom pozerala do tých jeho uhlíkových očí.
Chvíľu sme sa na seba pozerali ale všetko dobre sa raz skončí. No i táto pre mňa krásna chvíľka nieje výnimkou.

„Ahoj," povedal a popritom si ma premerával od hlavy po päty.

„Ehm ahoj," nesmelo som sa usmiala a zahanbene pozrela do zeme.

„Asi nemáš vo zvyku pozorovať cudzích ludi že?" opýtal sa a ja som sčervenela ešte viac ako predtým.

„Ja som vás nesledovala," povedala som s nesmelím a trochu roztraseným hlasom.

„Sledovala, videl som ťa," povedal presvedčene s iskierkami v očiach.

„A nepovedal som dosť jasne ze mi máš týkať?" Zasmial sa.

Síce mne moc do smiechu nebolo ale on sa zabával teda výdatne.

„Ehm, no.. povedal," priznala som.

„Tak?" opýtal sa, mysliac si že nájdem normálnu výhovorku.

„ No vieš ja som..." nedopovedala som
moju odpoveď.

Pohľadom naznačil že chce aby som dokončila moju odpoveď na jeho otázku.

„No viem..." a už sa smial na plné hrdlo.

„A čo tu robíš? " zmenila som tému a odhodlala sa k normálnej otázke.

„Neviem ako ty ale ja v knižnici
čítam, " odpovedal už kľudnejší hlasom.

Z ničoho nič som sa odniekiaľ vynorila Anabell.

„Zaira hľadám ťa a ty nič ani obraz ani zvuk" Anabell zvodne pozrela pre ňu neznámeho muža no pre mňa muža mojich snov.

„Ehm" stratila som slová a pozerala sa raz na Anabell a raz na neho.

„ Ani nás nepredstaviš?, " opýtala sa s údivom Anabell a žmurkla na mňa.
Pohľadom som jej naznačila aby išla čo najďalej.

„Á, tak už viem aj tvoje meno, Zaira" povedal moje meno ako keby sa mu jazyk prelomil, kým Anabell odchádzala za ďalší regál kníh v knižnici.

„Neuveríš ale ja by som tiež rada vedela to tvoje" odsekla som.
Postavil sa z kresla na ktorom sedel a priblížil sa ku mne.
Trochu som odstúpila lebo začal obchádzať okolo mňa.

„Sa ma tak bojíš keď tak uhýbaš odomňa?" opýtal sa

„ Nie prečo by som mala" povedala som hrdinsky.

„Lebo idem zaniesť knihu a ty sa uhýbaš" zdvihol obočie na znak nechápania.

„Boleli ma nohy chcela som si ísť sadnúť" zaklamala som.

„Hej? Tak prečo nesedíš?" vystrašene som na neho zazerala že čo si mám podľa teba vymyslieť teraz hm?

„Zakial sa budeš zamýšľať prečo si ma sledovala mohl by som ťa pozvať do kaviarne na kávu?" opýtal sa ma.
S údivom som rozmýšľala čo práve povedal. S otvorenými ústami som na neho pozerala a nevedela som čo na to povedať.

„Tak?" opýtal sa ma, no ja som stále len stála a nenápadne prešlapovala z nohy na nohu.

„Ehmm môžeme" s hanblivým úsmevom som sa na neho usmiala a prikývla som.

________________________________________________________________________

Vyšli sme von pred knižnicu za tu chvíľu poriadne na snežilo a stále ešte snežilo.
Keď sme prišli k autu ako gentlmen mi otvoril dvere. Nasadla som a zachviľu si prisadol aj on. V autách sa síce nerozumiem ale dizajnovo bolo urobené nádherné, všade čisto a voňavo ako keby ho teraz práve kúpil.

„Čo si robil v knižnici?" opýtala som sa.

„Chcel som nájsť jednu knihu"

„Hmm ale keď sme sa stretli pred vchodom do knižnice vyzeralo to že si bol na odchode" nedávalo mi to zmysel.

„Áno bol" nadýchol sa.

„Išiel som z práce a pri odchode sa predomnou zjavila nádherná slečna a videl som že má namierené do knižnice, tak som si ju chcel obzrieť " pousmial sa a pozrel sa na mňa.

Začala som sa smiať nad tým že sa mu zjavila pekná slečna, ale určite tým myslel Anabell tak som sa ho opýtala.

„Tým si myslel tú slečnu čo s tebou flirtovla v knižnici?"

Neveriacky na mňa pozrel a začal.

„Áno presne tu a teba som vzial na kávu lebo som chcel vziať na kávu tvoju kamarátku že?" opýtal sa so smiechom a ja som sa mohla prepadnúť od hanby.

Zastavili sme pred kaviarňou a vystúpili. Patrik zamkol auto, zakial ja som naň čakala. Keď sme už sa chystali vojsť dnu z ničoho nič vyšiel von z dverí kaviarne...