Volám sa Laia

Kapitola 2

Ako som povedala, som takmer normálne dievča. 
A normálne začína aj môj deň. Zazvoní mi budík, jemný, aby som sa prebudila ako princezná. Moje dlhé biele vlasy si zopnem do rozstrapateného drdolu, nasadím si všetky moje náušnice a zvolím bežný outfit. Krátke, dosť krátke, kraťase, tielko a cez neho pravdepodobne tenký, biely látkový svetrík. Do pletenej tašky cez plece si hodím zabalené dioptrie, balík cigariet a narýchlo urobený referát. Telefón odpojím z nabíjačky, zapojím slúchadlá a zídem po schodoch do kuchyne. Zo stola vezmem pohár kávy, do tašky hodím desiatu a na verande si jednu zapálim, dopijem kávu a zavolám Luca, ktorý je práve v prvom ročníku na mojej strednej škole.  V autobuse si pravdepodobne budem dookola púšťať pesničku, ktorú som včera objavila a keď vystúpim, už ma bude čakať René. Jeden z neveľa mentalistov, ktorých poznám. 
Áno, presne ako počujete, je nás viac. Poznám zhruba desiatich a bežne sa stretávame v našom klube. S Reném mám však najlepší vzťah a navyše je mojím spolužiakom. Po ceste do školy vyzdvihneme Jasmin, čiernovlasú krásku s jazykom ostrým ako britva a Sama, Reného frajera. Po ceste stiahneme ďalšiu cigaretu a skritizujeme všetko čo nám príde na um. Od školy až po okoloidúcich neznámych ľudí. 
Ako hovorím, som takmer normálne dievča. 
V škole to smrdí, školou. Je to takmer neuveriteľné, ale školu mám rada, okrem jej puchu. Škola smrdí močom, výkalmi a celkovo depresiou. Nie som depresívny človek, ale škola je depresívna. Aspoň tak smrdí.