Neviditeľná troska

2.

Prídem domov, keď náhle počujem ako otec kričí na matku, a nasleduje zvuk ako keď sa niečo rozbýja.
Vchádzam do kuchyne, kde sa mi naskytne pohľad na mamu celú dorezenú, od krvi, a nad ňou stojí otec. V tom sa otec otočí, pozrie sa mi priamo do očí, a nasleduje facka. Netuším za čo, ani prečo. Je dosť pravdepodobné, že si zas vypil. Ale tentokrát to prehnal. Idem za miminou, nech jej môžem pomôcť, no vtom nasleduje ďalšia rana, a ja padám na kopu črepov.
Beriem do rúk mobil, a vytáčam 155. ,,Dobrý, našla som mamu celú od črepov, všade je veľa krvi, mohli by ste prosim vás čo najskôr prísť, na adresu Zlatá 321, Brezovo?" ,,Samozrejme, do 10 minút sme tam!" Celá roztrasená, a od maminej aj mojej krvi skladám telefón.
Otec predtým než stihne doraziť sanitka odchádza z domu, ako by sa nebolo nič stalo. Už mnohokrát som našla, ako mamu otec mláti, nadáva jej, a potom mizne, tvári sa, že sa nič nestalo. 
Všimnem si na maminej nohe hlbokú ranu, s ktorej sa valí krv. Pritlačím na to miesto ruku, aby som zastavila, alebo čo i len spomalila vychádzajúci prúd krvi z rany. Počujem ako sa sanitka nachádza bližšie, a blizšie, až nakoniec sa zjaví pred našim domom, a vchádza do vnútra. ,,Čo sa tu stalo?" Pýta sa záchranár. ,,To vám vysvetlím cestou. Hlavne treba zastaviť to krvácanie. Tam kde mám ruku, tak s tade ide najviac krvi, veľmi sa bojím." ,,Dobre, pustite tú ruku z rany." Poslúchnem, a púšťam ruku z rany. Záchranár na to dá gázu, a poriadne to spevní obväzom, ale je to len dočasné, lebo krv stále presakuje cez obväzy. Ďalší záchranár vošiel do domu, aj s nosítkami, a pomáha dať naň maminu, mamina by si tam najradšej ľahla sama, ale je veľmi slabá. Cestou do nemocnice vysvetľujem záchranárom čo sa vlastne stalo, a mama stráca vedomie.

Keď dorazíme pred nemocnicu, už na nás čakajú doktori. ,,Slečna zostaňte v čakárni, mi sa o vašu mamu postaráme. Nebojte, spravíme všetko pre to, aby bola v poriadku. Vy zatiaľ vyplňte potrebné papiere, ktoré vám odovzdá sestra."
Som celá roztrasená a zmätená. Prestávam vnímať všetko čo sa okolo mňa deje, pobehujúcich ľudí, aj papiere, ktoré mám vyplniť. Stále nechápem čo sa stalo predtým než som prišla domov, a kam zmizol otec po tom všetkom. Musím tieto myšlienky nechať na neskôr. Momentálne je dôležité, aby som vyplnila papiere, odovzdala ich, a mama bola v poriadku. Cez rozmazané videnie, s roztrasenými rukami postupne vypĺňam políčko za políčkom. Keď to celé vyplním prichádzam ku sestričke, a odovzdávam jej to. ,,Ďakujem, čoskoro príde za Vami doktor s potrebnými informáciami, sadnite si zatiaľ v čakárni, a buďte trpezlivá."

Po hodine prichádza doktor, aj s informáciami o stave matky. ,,Vaša mama stratila množstvo krvy. Všetky rany sme jej zašili, a dali sme jej tranfúziu s krvou. Stále nie je plne pri vedomí, ale môžte ísť za ňou, je v poriadku. No, ešte si ju tu necháme pár dní na pozorovanie." ,,Ďakujem, na ktorej izbe sa nachádza?" ,,Izba B12, na druhom poschodí." Ešte raz poďakujem za všetko doktorovi, a idem čo najrýchlejšie ku mame na izbu. Keď vchádzam do izby natlačia sa mi do očí slzy. Sadám si na stoličku, ktorá sa nachádza hneď vedľa maminho ľožka.
Po vyše hodine času sa mama prebúdza, vidieť, že ešte stále nemá dostatok síl.
S mamou sme nikdy nemali nejaký dobrý vzťah, ale táto udalosť nás zblížila viac, ako sme si mohli prijať. Všetko zlé je, aj na niečo dobré. 

Pribehnem k jej lôžku. Je taká slabá, strašne ma mrzí, že som neprišla skôr domov, možno by to dopadlo úplne inak. ,,Zlato, neplač. Všetko je už dobré." Nemôžem zadržať slzy, strašne si to vyčítam. Zložím sa na stoličku pri maminom lôžku. Celá sa začínam uplne rútiť, všetká sila, ktorú som mala doteraz sa vyplavuje presne tak, ako moje slzy. Postupne upadám do bezvedomia, než by som si to plne uvedomovala. Posledné čo vidím cez slzy je ako mamina sa snaží privolať ku mne doktora.