Muži ma ničia

Prológ

Ešte pred odchodom sa zastavila pred zrkadlom aby sa uistila, či vyzerá dobre. Celou dlaňou nadvihla svoje po ramená blond kučeravé vlasy. Naklonila sa jemne ku zrkadlu, aby si utrela prostredníkom nepatrný kútik od bordového rúžu. Vystrela sa a pozrela sa na seba do zrkadla.

'Môžem ísť. Aj by bol najvyšší čas,' jej zrak padol na nástenné hodiny pri jej kozmetickom stolíku, ‚Pätnásť minút už meškám,' zhodnotila a jemne sa popod nos usmiala, ‚Ešte kým tam dôjdem ubehne aj ďalších desať minút. Tým lepšie pre mňa,' chytila kľúčku dverí od jej šatne.

Mala sama šatňu, keďže si ju šéfko veľmi obľúbil. Síce túto prácu vykonávala skoro deväť dní, už po prvých troch dňoch zožala veľký úspech. Každá z tohoto “biznisu” jej toto “postavenie” mohla závidieť.

Zamkla za sebou dvere.
'Len keby náhodou,' prebehlo jej hlavou. Obzrela sa za seba, či niekto nie je nablízku. Chodba bola prázdna. Nadvihla jemne obraz pri jej dverách a zavesila kľúč na klinček, ktorý tam bol navyše. Upravila obraz do správnej polohy a zotrela z neho neviditeľnú špinu.

Po chodbe kráčala pomaly a vôbec sa nikam neponáhľala. Skôr si užívala ešte svoje “slobodné” chvíle. Obdivovala modrú stenu a svetlá, ktoré hádzali na podlahu i na stenu odlesky ďalšej modrej farby.

Nikdy si nemyslela, že takto, s touto prácou skončí. S prácou, ktorú odsudzovala a pohŕdala ňou. Ale vedela jedno. Vedela,že skončila veľmi dobre. Skončila nakoniec lepšie než očakávala. Život k nej nebol taký krutý. Ďakovala mu za to, ako dopadla. Ďakovala mu za svojho synčeka. Za to, že prežila a že on má matku.
Za to, že mali strechu nad hlavou a vždy niečo pod zub. Teplú vodu a nových milých susedov. Hlavne susedku pani Millku. Najzbožnejšiu osobu akú za svoj život stretla. Bola jej za všetko vďačná. Hlavne za stráženie malého, keď ona bola vo svojej rannej práci a večernej “práci”. Mala dve roboty. Jednu priznanú na úradoch, o ktorej každý mohol vedieť a druhú večernú nepriznanú prácu, o ktorej vedela ona a ešte jeden človek z jej blízkosti.

Spozornela. Stála pred obrazom a nemo sa naň pozerala.
Bol tam jej šéf, úplne nahý,okrem svojho prirodzenia alebo skôr okrem svojej prednosti, ktorú mal a bol na ňu pyšný.
Tú mal zahalenú akýmsi bielym ťahom farby. Nedalo sa to nijako definovať. Bola to len taká vlnovka voľnou rukou. Asi nechcel, aby mu ho niekto videl.

Aj tak mala pocit, že šéfovi ho videla každá alebo aspoň trochu pekná žena a hlavne tá, ktorá mala veľké prsia. Toto šéfka priťahovalo najviac.
To zistila i ona sama. Síce má i dokonalú postavu, bez chyby a to dokonca i po pôrode. Ale svojimi prsiami sa môže pýšiť tak najviac. A vďaka dieťaťu sa jej zväčšili a ostali tak. Tak samozrejme, že šéf nemohol odolať. A nemohol odolať tak, že sa do nej vlastne aj zamiloval. Ona sama to vedela. Spolu to ťahali už akýsi ten mesiačik či dva. A Ane sa to samej páčilo. Tiež malá oči len pre neho.
Za to môže vďačiť len svojej najlepšej kamarátke a tá je jeho žena. Ona ich dvoch zoznámila. A Ane vedela už od prvého okamihu, keď ho zbadala, že on mal byť jej životnou láskou. Thomasn to tiež vedel a tak neváhal a pri najvhodnejšiej chvíli ju úplne dostal. Ane vlastne ani nevedela ako sa to stalo a bola v Thomasnovej moci. Vždy keď boli spolu sa cítila úžasne a cítila, že i Thomas. Viackrát jej povedal, že ak bude tehotná rozvedie sa so svojou manželkou a vezme si ju.

Ane však mala ujasnené v hlave dve veci. Prvá bola, že ďalšie dieťa nebude môcť mať nikdy v živote, keďže pri pôrode svojho syna prišla o maternicu zápalom, ktorý si doktori neskoro všimli. Tak ju museli operovať a takto prišla o možnosť znovu otehotnieť.
Druhá vec jej bola jasná, že muži dávajú veľmi často falošné sľuby a nikdy ich nevykonajú dokonca. Očakávajú, že žena ich poslúchne ako dobre vycvičený psík a oni potom môžu hľadať akési výhovorky prečo to nemôžu splniť. Prešla si tým a dobre vedela, čo to obnáša. Preto sa naučila nepočúvať takéto sľuby.