Prepojení

Chapter II

"Ták čo ešte potrebuješ?" položí sviečky do košíka.
"Ja ti neviem. Možno nejaký chlieb?"
Peter sa okamžite vyberie smerom k nášmu miestnemu pekárovi. Je to milí, bacuľatý chlap, ktorý sa vždy okamžite usmeje keď nás zbadá, ako napríklad teraz.
"Vitajte, čože ti len môžem ponúknuť Terezka?"
Nesmelo mu úsmev opätujem a už mu diktujem moju objednávku. Snaží sa ma čo najviac zdržať asi aby ma mohol zastihnúť aj jeho syn s ktorým sa má snaží dať dokopy už...no odjakživa. Nechápte ma zle, Adam je dobre vyzerajúci a zabezpečený chlap. No málokto vie aký je zlý a čudný, čo absolútne nechápem vzhľadom na to, že jeho otec je čistý dobrák. Samozrejme som ale milá a diplomatická ak dôjde k nejakému stretu. Už som sa potešila, že ho nebodaj nestretneme a zrazu bol pred nami. Na tvári akýsi úškrn a zlovestný pohľad zabodnutý na Petrovi.
"Nevedel som, že sa bavíš s takou zberbou Tereza."
Peter vyštartoval brániť svoju česť no moja ruka na jeho hrudi ho zastavila v pohybe. Chytila som ho za predlaktie a ťahala von z obchodu. Adama stojacého v ceste som trošku sotila plecom a pokračovala ako keby tam ani nebol.
"Videla si sa ako sa na teba pozrel?" povie mi Peter na ceste k jazeru.
"Nie. Chcem to vôbec vedieť?"
"To netuším ale pozeral sa veľmi potešene, akoby chcel aby si ho sotila. Podivín," pri poslednom slove sa obzrie za seba, ako keby Adama videl až odtiaľto.
"Veru," prikývnem, "ľutujem dievča čo si ho zoberie."
"Ak sa vôbec nájde nejaká čo ho bude chcieť," zasmeje sa.
Zvyšok cesty sme boli ticho. Pri jazere sme šli rovno na naše miesto, čo je vlastne veľká stará kláda, z ktorej je krásny výhľad na vodu. Chodievali sme tu odkedy sme boli malé deti. S týmto miestom sa viaže mnoho spomienok. Vyberiem s košíka chlieb a ponúknem ním Petra. Zvyšok odložím a v tichosti jeme až kým sa neozve Peter.
"Počuj, musím s tebou hovoriť."
"A to mi musíš oznámiť? Rozprávame sa predsa celý deň," pokývam hlavou a zasmejem sa. No keď uvidím Petrovu vážnu tvár okamžite sa začnem báť.
"Je to vážne. Odchádzam."
"Čože? Kam? Kedy? Prečo?"
"Otec sa pri jednej zákazke zoznámil s jedným veliteľom jednej flotily neďaleko rieky Deet a majú tam pre mňa voľné miesto.  Nieje to nič moc, ale vďaka tomu tam môžem byť zatiaľ aj bez riadneho tréningu," smutne sa usmeje.
"Oh," zarazene na neho pozerám.
"Vyrážam zajtra ráno. Chcel som svoj posledný deň doma stráviť s tebou."
To už nevydržím a so slzami v očiach sa mu hodím okolo krku.
"Budeš mi chýbať," zašepkám.
"Aj ty mne. Aj ty mne," poriadne ma stisne, "ale ber to pozitívne, môžeš ísť na ten kurz za mňa. Už sa to totiž nedal zrušiť."
Obaja sa zasmejeme aj keď ani jeden z nás nieje šťastný. Čo horšie sa môže stať?