Načelník Kervetek a Thália

Človek

Bol tam... bol tam! BOL TAM! Preletelo mi ako prvé hlavou, keď som ho zbadala stáť po pás v jazere. Vlastne, ako inak. On prichádzal každý večer na chlp presne. To len ja som niekedy meškala.

Vždy zo seba zhodil špinavé šaty, ktoré nechal povaľovať sa na kôpke pod smutnou vŕbou, a vkĺzol do chladných vĺn jazera.

Bol nádherný. Ten jeho široký mužný chrbát... Tá jeho hebká pokožka posiata drobnými jazvami, pod ktorou sa vlnili pevné zväzky svalov... Už len pohľad na jeho nahé plecia a chrbát stačil na to, aby som vždy znova a znova stratila hlavu. Rovnako ako srdce.

Pozorovala som ho každý jeden deň. Vždy keď sa slnko začalo skláňať k západu, tak sa tu objavil. Vyzliekol sa a ponoril sa do chladných vĺn jazera. Zmyl zo seba pot a prach náročného dňa a keď sa slnko skrylo za horizont, sledoval, ako sa na nebi naháňajú veľké mesačné disky pomedzi malé žiarivé bodky hviezd.

O chvíľu pôjde von z jazera. O chvíľu, na malý okamih, bude otočený tvárou ku mne a vyjde von z vody. Mala som pocit, tak ako každý večer, že mi srdce vyletí z hrude, len čo ho na okamih uvidím stáť na brehu jazera v celej jeho impozantnej kráse. Hneď pred tým, ako si ľahne do trávy.

Najprv sa začali vynárať jeho husté čierne vlasy. Za nimi nasledovala dokonalá tvár a len okamih po nej široká hruď a ploché brucho... „Aaach," vzdychla som potichu do lístia, ktoré ma zakrývalo. Zavrela som oči a prešla som si rukou po líci a krku s predstavou jeho nádhernej tváre tesne pri mojej. S predstavou horúceho dychu blížiaceho sa k mojím ústam.

Otvorila som ich ale rýchlo späť, aby som nepremeškala zvyšok mojej najvytúženejšej časti večera. „Na predstavy bude čas, keď ho nebudem mať pred sebou!" pokarhala som sa v duchu.

Už stál na brehu a naťahoval si svaly a šľachy ako mačka po prebudení. Zahryzla som si do pery a ani som nedýchala.

On skončil svoju rozcvičku a ľahol si na breh do trávy. Ruky si založil pod hlavu a sledoval, ako sa z neba vytrácajú aj posledné lúče slnka. Bol čas presunúť sa.

Pomaly, nehlučne som sa veľkým oblúkom, ale tak, aby som ho stále mala nadohľad, presúvala na malý výbežok. Z tade, spoza kríkov som sa mohla na neho dívať aspoň čiastočne priamo a nie len od chrbta, ponad jeho čiernu šticu.

Pricupitala som na výbežok a sadla som si do kríkov tak, aby ma nebolo vidieť. Objala som sa rukami a zasnene som na neho hľadela. „Prečo sú naše svety rozdelené, aj keď sa prekrývajú? Prečo s ním nemôžem byť, keď ho milujem? Prečo sú otcove pravidlá také kruté? Prečo? Prečo? Prečo...?" vírilo mi v hlave. Zvalila som sa na chrbát do popadaného lístia.

Zavrela som oči a predstavila som si, ako sa nado mňa nakláňa. Toto bolo omnoho lepšie, ako sa umárať otázkami bez odpovede.

Predstavovala som si, ako ležím vedľa neho, ako sa ma dotýka, ako mám hlavu položenú na jeho hrudi a počúvam tlkot jeho silného mladého srdca. Jedna ruka sa mi pomaly presunula z hrude cez brucho až do lona a ležiac som sa oddala túžbe a predstavám po mojom milovanom Človeku.

***

...

Všetko má jemne červený nádych. Ležím na niečom mäkkom a nado mnou sa skláňa človek. Nežne ma hladí po prsiach a bozkáva ma na čelo.

...

Sme ponorení pod vodou a pritíska si ma k sebe. Cítim jeho nabehnuté mužstvo na stehne. Chytí ma za vlasy a pery mi pritlačí na krk. Položím mu obe ruky na hruď. Jeho ruka sa mi kĺže po chrbte až k zadku. Tam zastane a všetko pohltí hmla.

...

Ležím v kope zeleného lístia a nado mnou svieti žiarivé slnko. Jeho hlavu mám medzi stehnami a jeho pery a jazyk ma nežne dráždia. Nohy mám vyložené na jeho pleciach a mužné ruky pomaly putujú cez moje brucho až na prsia. Hladia ich, ja sa od vzrušenia prehnem v chrbte a vystrčím hruď.

...

***

„Aghhh," zamraučala som. Do chrbta mi vystrelila ostrá bolesť. Pomrvila som sa a otvorila som oči. Všade bola tma. „Kde som?" zažmurkala som do tmy. Pohla som sa, aby ma kúsok priľahnutého konárika prestal pichať do krížov. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala a spomenula som si, kde sa nachádzam.

Ležala som v kríkoch na malom výbežku do jazera. Musela som zaspať pri sledovaní môjho človeka. Celé telo ma bolelo. Znova som zažmurkala do tmy. Nado mnou sa akurát červený Mefisto blížil k vrcholu. Musela som spať pár hodín.

Nechápala som, ako sa mi to mohlo stať. Posadila som sa a pretrela som si dlaňami oči. Objala som si kolená a vyhrbila som chrbát ako mačka. Trochu to pomohlo. Bolesť ustúpila.

„Čo poviem sestrám?" už aj tak vyzvedali, kam každý večer chodím. Začínalo byť takmer nemožné prísť sem tak, aby som všetky striasla. Nemôžem im povedať, kam a hlavne prečo chodím. Povedali by to otcovi a ten ľudí nemal v láske ani omylom.

Ničili, rezali a pálili mu jeho milované stromy. Aj moje, samozrejme, aj ja som milovala les v ktorom som vznikla, ale on taký určite nebol. Inak by nechodil každý večer tak hlboko do lesa a tak ďaleko od svojich.

Sedela som tam a mierne som sa pohupovala dopredu a dozadu, keď v tom... „Zajtra. Zajtra je ten správny čas. Zajtra sa mu ukážem," rozhodla som sa. Ale až zajtra sa uvidí, či to aj dodržím. Veď už som to chcela spraviť toľkokrát, ale vždy som zdupkala. Teda vlastne moja odvaha vzala nohy na plecia a bola preč. Vždy sa mi podlamovali kolená a v hrdle mi navrela veľká guča. A srdce... srdce sa mi tak rozbúchalo, že som mala pocit, že mi vyskočí z hrude. Že odskáče za ním ako lesná veverica a mňa nechá samú a bezvládnu stáť ukrytú v kríkoch.

Zdvihla som sa. „Musím. Jednoducho musím. Musím sa mu ukázať a hotovo. Ak aj nezvládnem prehovoriť, prehovorí on. Inak to nejde. Musí byť môj. Veď už je môj. Môj človek," s tou myšlienkou som sa hopsavými krokmi rozbehla pomedzi stromy. Ponáhľala som sa domov, k veľkému dubu, k sestrám. „Už len prísť tak, aby som ich nezobudila..."