Každý kto bol na horách vie, aký je to pocit byť tak blízko k oblohe , ale zároveň tak ďaleko. Je to pohľad na svet zhora, v tej chvíli vám nechýba absolútne nič. Je vám jedno či je vám zima alebo teplo. Je vám jedno čo vás trápi tam dole.
Tak vysoko, ale tak nízko. Tak sám, ale zároveň so všetkými. Jednoducho pohľad na nezaplatenie. Krása a ce
Hory, to sú úžasné stĺpi do neba, ktoré nám dávajú krídla,( nie aj iné veci ako Red-Bull nám dávajú krídla.)
Teraz vám poviem príbeh o skupine chalanov a dievčat ktorý si mysleli, že sú tak dobrý, že zlyžujú vrch FreeRide-om z hory, ktorá má 3212 m.n.m.
,, Tak ideme na to "povedal Dalibor
,, OK " odpovedal Samo ,, Počkať kde sú baby" povedal Andrej.
,, My sme tu" odpovedali baby a spustili sa dole, hneď za nimi išli chalani.
A vtom sa to stalo ani nie päť metrov prešli a na pravo od nich spadla lavína zobrala so sebou Zuzu a Andreu.
,, Čo budeme robiť " pýta sa Andrej ,, Poďme ich hľadať " odpovedal Samo.
O asi hodinku , sme uvideli ako sa niekto hrabe z lavíny von, bola to Andrea, hneď sme jej išli pomôcť.
Kamarát ju prezrel či jej nič nieje, nič jej na šťastie nebolo takže sme mohli ísť hľadať Zuzu.
O ďalších asi 15 minút sme našli mrtvolu Zuzi, všetci sme boli veľmi smutný.
Asi po 12 minutách sme išli ďalej.
A v tom sme si všimli že za nami ide dalšia lavína, nikto si ale nevšimol že pred nami je útes ja a Samo sme stihli odbočiť do jaskyne ktorá sa tam len tak zjavila.
No Andrea, Andrej a Dalibor to bohužiaľ nestihli.
Boli sme radi že sme to aspoň my dvaja prežili.
Asi dve hodiny sme plakali, jedli, pili a smutili a vtom za nami počujeme vŕŕ... vŕŕ, otočíme sa a za nami je medveď,, Bež " povedal Samo a vyťiahol nôž ktorý mal
za opaskom neváhal som a začal som bežať.
Asi po 10 metroch, predomňou preletela Samová ruka.
V duchu som si prial, že aby ta bežtia nebežala za mňou.
Otočil som sa a tam nič ulavilo sa my že som OK vyšiel som von z jaskyne a tam bol všade sneh.
Len tak tak som sa dostal na ten sneh.
,, A čo teraz" hovorím si v duchu.
Napadlo ma ze si odrežem prst a z krvi napíšem SOS siahol som po nožíku a v tom si všimnem že ho nemám,, Asi som ho stratil keď som bežal z jaskyne" hovorím si v duchu.
Napadla ma ešte jedna varianta, ale bolo to moc riskantné ale čo mám robiť.
Dal som si prst do úst a začal som ho hrísť.
Bolelo to veľmi veľmi moc no neprestával som a nakoniec som si prehryzol aj kosť.
Pochvílke som začal písať do snehu uhryznutím prstom SOS.
Asi po niakych 2 hodinách si to všimla Horská Záchranná Služba.
Pristáli neďaleko mňa zobrali ma do helikoptéry a pýtali sa ma na niake otázky ja som im povedal môj príbeh.
Záchranári sa zmračili, a niekam zavolali.
Ja sa pýtam,, Kam to ideme " a oni odpovedali uvidíš.
Asi o pol hoďku sme pristávali a ja vidím nápis Psychiatria.
Odviezli ma dnu a zase sa ma pýtali niake otázky.
Po chvíľke prišiel pán v blielom plášti a hovorí,, Odvezte toho psychopata"
Posledné čo som počul bolo,, Zavolajte mu "
Prosím prepáčte mi gramaticke chyby...
Tento príbeh je z časti pravdivý a z časti vymyslený.
Odkazujem svojim čitateľom nech si tento text užijú čo najviac sa dá.
