Drahá mama,
odpusť mi prosím ťa. Odpusť mi každé moje vyrieknuté "nenávidím ťa" na tvoju osobu. Tak veľmi ma to mrzí. Všetko. Každá urážka, každá nadávka, každá vráska, každá slza. Nezaslúžila si si to. Ty nie. Nezaslúžila si si dcéru ako ja. Mrzí ma to.
Ak si kladieš otázku, čo si spravila zle...Prestaň, prosím. Robila si všetko tak, ako si mala. Robila si oveľa viac ako len to. Milovala si ma. Napriek všetkému. A ja som si to nevážila. Bola som hlúpa.
Odpusť mi, prosím, každú moju hlúposť. To, ako som domov chodievala neskoro v noci s alkohol v krvi. Nie vždy to bol však len alkohol. To, ako som v zlosti rozbila vázu po babičke, tú, čo si tak milovala. To, ako som rozbila rámik s fotkou, na ktorej sme boli spolu. Ako som ti vykričala všetky tie škaredé veci. Ver, že ani jednu som nemyslela vážne.
Milovala si ma a ja som ti za to nikdy nebola dostatočne vďačná.
Odpusť mi aj to, čo sa práve chystám spraviť. Nie je to správne, ja viem. A viem aj, že na mňa nikdy nebudeš môcť byť hrdá. Všetko ma tak veľmi mrzí. Ale neboj, budem na teba dávať pozor. Každý deň, každú minútu.
Milujem ťa a ďakujem.
S láskou, Natália.
