Čo hýbe mojím svetom?

Tak ako už mnohokrát za posledných päť rokov stálo dievča v obývacej miestnosti starého domu a obzeralo sa okolo. Aj napriek tomu, že bola miestnosť už celé roky nevyužívaná, nenašli by ste v nej ani zrniečko prachu. Z každého kúta priam kričali spomienky.

Tam, v tej chodbe, uja Emeta uvidela po prvýkrát. A tu v tom drevenom kresle mu odmala sedávala na kolenách a počúvala príbehy o jeho živote. Hladila ho po zarastenej tvári, s láskou a údivom mu hľadela do prázdnych, no predsa múdrych očí. Nežne pohladila opierku kresla, chytila do rúk vankúš, ktorý tam bol už od nepamäti a sadla si do kresla. Zaborila nos do ručne vyšívanej látky a vtiahla do pľúc tú vôňu, ktorá jej tak veľmi chýbala. Zadívala sa na neurčitý bod na stene a ponorila sa do spomienok.

Keď sa s rodičmi museli presťahovať, bola smutná. Myslela si, že si už nenájde nových kamarátov. Mýlila sa. Na druhý deň ju maminka poslala vypýtať ku susedovi trošku soli, na ktorú pri sťahovaní zabudli. Poviete si, aké klišé. Možno. No úprimne, myslíte pri sťahovaní na soľ alebo na to, aby ste niečo dôležitejšie nezabudli? Ale späť k téme. Malé, sotva trojročné, dievčatko opatrne precupkalo cez cestu a s vyplazeným jazykom sa pokúšalo dosiahnuť na zvonček susedových dverí. Snažilo sa tak veľmi, až narazilo do kvetináča s muškátmi a ten sa rozbil na drobné kúsky. Sedelo v roztrúsenej hline ako kôpka nešťastia a usedavo plakalo. Ani si neuvedomilo, že dvere pred ním sa otvorili.

Oči od zeme odlepilo, až keď ju mozoľnatá ruka váhavo pohladila po vláskoch. Vo dverách stál šedivý muž s pohľadom upretým do neznáma a jemným úsmevom na tvári. Už vtedy ním bolo to malé strašidielko fascinované. Začalo sa koktavo ospravedlňovať, no ujo sa len naďalej usmieval a nakoniec lámavou angličtinou povedal, že sa nič nestalo. To už tam však bol aj otec dievčatka, ktorému bolo divné, že jeho malá princezná ešte nie je doma. Muž sa mu predstavil ako Emet a zopakoval to isté, čo aj predtým dievčatku. Nič sa nestalo. Ujo Emet trpezlivo odpovedal na nekončiace dotazy malej Lili, nášho dievčatka. Ešte v ten večer sedeli všetci spolu aj s Liliinou mamou na terase ujovho domu a rozprávali sa dlho do noci.

V ten deň vzniklo medzi Lili a ujom Emetom puto, ktoré bolo takmer nemožné pretrhnúť. Táto malá príšerka mu hodiny presedela na kolenách a so záujmom počúvala jeho rozprávanie. A aj keď všetky podrobnosti jeho života vedela do roka naspamäť, stále bol ochotný jej ich opakovať, znova a znova.

Každý mesiac sa rozprávanie začínalo príbehom o tom, ako mu zlí, veľmi zlí ľudia v jeho rodnej krajine zabili rodičov, pretože im odmietli dať jeho staršiu sestričku. A on, aj napriek tomu, že mal iba päť rôčkov, musel sledovať to, ako jeho milovaní umierajú. S plačom sa pokúsil utiecť pred vojakmi, no tí ho po pár metroch chytili, zbili a zobrali so sebou do svojho tábora. Nikto z ľudí, ktorí sa vyhlasovali za priateľov jeho rodiny, sa ich nezastal. Po pár rokoch musel bojovať vo vojne proti štátu, no vlastným telom bránil jedného z generálov patriacich ku vládnej armáde a to ho zachránilo. V tom boji ho veľmi vážne zranili a posledné, čo si z neho pamätal, bol veľký hluk a chaos, ktorý všade zavládol.

V ten deň sa tak nejako vlastne začala nová kapitola jeho života. Prvé, čo po prebudení sa uvidel, bola ustaraná tvár mladej ženy s dlhými, uhľovočiernymi vlasmi zopnutými vo vrkoči, ktorý jej končil tesne nad bedrami. Bola taká krásna, že si ju pomýlil s anjelom. No čo bolo zvláštne, videl ju len veľmi slabo. Po pár týždňoch videl len obrysy jej tela a potom už nič. Aj napriek tomu však stále cítil jej prítomnosť pri svojom provizórnom lôžku. A zmysly ho neklamali. Malia skutočne sedávala pri jeho posteli vždy, keď mohla. Rada sa s ním zhovárala. Po pár rokoch priateľstva sa mu priznala, že sa jej páčil už od prvej chvíle. Samozrejme, priznala sa až potom, čo jej on vyznal lásku. V momente, ako sa ich vzťah posunul na ďalšiu úroveň, začala aj nová etapa v ich životoch.

Boli spolu a to bolo to jediné, na čom im záležalo. V malom domčeku, ktorý im vtedy tridsaťročný ujo Emet krvopotne a bez niečej pomoci postavil, im nič nechýbalo. Mesiac striedal mesiac a z priateľov sa stali manželia, čakajúci na narodenie prvého bábätka. Malý Jimmy ich dom naplnil nezameniteľným detským smiechom a nefalšovanou radosťou. No pán Boh si ho k sebe povolal priskoro, a tak tete Malii a ujovi Emetovi zostali len oči pre plač, obrovská diera v srdci a mnoho krásnych, no napriek tomu bolestivých spomienok.

Ujovi Emetovi to vtedy takmer zlomilo srdce. Dopodrobna si pamätal synovu tvár, jeho jemný hlások a ten čistý, nefalšovaný smiech, ktorý sa zakaždým ozýval doďaleka. Neustále sa podvedome vyhýbal miestam, kde predtým stála Jimmyho postieľka, miestam, kde si jeho malý poklad zvykol kresliť alebo sa hrať s dreveným koníkom. Nevedel si pripustiť, že je to skutočne pravda. Nevedel si pripustiť, že z jeho synčeka sa tak skoro stal anjelik. A keď sa ho Malia po ďalšej prebdenej noci strávenej plačom opýtala, či neodídu, či niekde nezačnú odznova len so svojimi spomienkami a bez ľútostivých pohľadov iných, súhlasil.

Hneď na druhý deň začali zhromažďovať celý svoj majetok. Všetky úspory, ktoré mali, spočítali a sklamane si uvedomili, že ich je málo. O zámorí mohli iba snívať. No oni sa raz rozhodli a za svojím snom si stáli. Pracovali od svitu do súmraku ešte usilovnejšie ako kedykoľvek predtým, odtŕhali si od úst a jedno oblečenie nosili, až kým sa nerozpadlo v prach. Priatelia sa ich preto začali strániť. Ich snaha a odopieranie si všetkého však prinieslo svoje ovocie a dva roky po určení si svojho cieľa vystupovali z lode na pobreží svojej vysnenej Ameriky.

Život v Amerike však nebol taký ideálny, ako si mysleli. Nikto ich nechcel zamestnať a keď sa aj niekto taký našiel, ponúkol im iba podradnú prácu za najnižšiu možnú mzdu. Správali sa k nim ako k menejcenným. Trvalo viac než desať rokov, kým ich začali aspoň trochu rešpektovať.

Ešte v tom roku Malia priviedla na svet ich druhé dieťatko, tentokrát dievčatko. Malá Jenny sa mala k svetu a oni mali opäť dôvod na úsmev. Každé jedno ráno Bohu ďakovali za to, že sú spolu a sú živí, rovnako ako každý večer ďakovali za v zdravý prežitý deň. V tejto zvláštnej harmónii si nažívali zopár rokov. Dokonca aj ujovi Emetovi sa podarilo nájsť si prácu, a tak mohol fungovať bez pomoci aj v meste.

Avšak šťastie im neprialo ani tentokrát a Jenny im ako dvadsaťročnú vzala rakovina. Dcérina strata už bola pre nich priveľkou ranou a Malii to zlomilo srdce. Mesiac po dcérinom pohrebe stál ujo Emet aj nad hrobom svojej životnej lásky. O pár mesiacov neskôr sa mu do života priplietlo už spomínané strašidielko menom Lili. A ako to bolo ďalej, už viete. Lili trávila s ujom Emetom celé hodiny, každý jeden deň bez ohľadu na to, ako rástla. Zatiaľ, čo jej kamaráti behali po ihriskách, ona sedela na drevenej terase domu svojho uja a počúvala príbehy z jeho života.

Asi by som vám ale mala povedať aj to, čo bolo potom. Ako čas bežal, nielenže sa z malej, strapatej Lili stala slečna, ale aj ujovi Emetovi roky pribúdali a zdravie slablo. A prečo vám toto všetko hovorím? Pretože to ja som tá Lili, o ktorej je časť príbehu. Skôr, ako by som si stihla chvíle strávené s ujom Emetom užiť do sýtosti, bolo na to príliš neskoro.

Ako dvanásťročná som stála nad jeho hrobom a sledovala, ako truhla ukrývajúca telo toho najláskavejšieho človeka, akého som kedy poznala, mizne pod zemou. Mojím telom otriasali vzlyky. Pred očami sa mi prehrávali naše spoločné zážitky a plač silnel. Padla som na kolená a v spomienkach som sa vracala do minulosti. Ako som mu po prvýkrát rozbila kvetináč, ako som mu po prvýkrát sedela na kolenách a počúvala jeho príbehy, ako ma často uspával piesňami z jeho rodnej krajiny a mnoho ďalších krásnych zážitkov, nie a nie skončiť. A ďalšia rana prišla už o pár dní neskôr. Všetko čo mal, nechal mne.

Teraz, päť rokov po tej udalosti, sedím v jeho dome, v jeho obývačke, v jeho kresle, sledujem jeho dvere, objímam jeho vankúš a stále čakám. Nie som si však istá na čo. Na svoje dvadsiate prvé narodeniny alebo na to, že sa v tých dverách niekto objaví? Čo si to tu nahovárame, sedím tu každý deň niekoľko hodín s nádejou, že sa tie dvere otvoria a ja ho opäť uvidím. S nádejou, že ma opäť objíme, nazve ma príšerkou a povie, že som mu už ako dcéra.

Každý jeden boží deň tu čakám na muža, ktorý ma toho toľko naučil, ktorý mi dokázal, že svet nie je len biely a čierny. Každý deň tu čakám na muža, ktorý aj napriek tomu, že jeho oči boli slepé, videl viac ako ktokoľvek iný. To on ma naučil, že svetom nehýbu peniaze ani moc či sláva. To čo svetom hýbe v skutočnosti, je láska a ľudská ochota pomôcť, len škoda, že občas jej je priam žalostne málo...