Kanjo

chapter 1.

Sedímv aute a pozorujem krajinu okolo. Moju prázdnu myseľ mi ani babka,ktorá sa stále so mnou zhovára, nezaplnila. Som totálne mimo.Moji rodičia pred týždňom mali autonehodu a ja som zostala úplnesama. Keďže mi nikdy rodičia nerozprávali o babičke, bola som ajpríjemne prekvapená, že ju vôbec mám. Ale hneď ma prešla táradosť, ktorá sa mi nahrnula v srdci. Zvláštné je to, že somvôbec neplakala, keď mi to oznámili, len to, že som úplneonemela. Žiadné slovo zo mňa nevyšlo i keď som niekedy chcelaprehovoriť.

Sneh,ktorý padal na auto sa menil vo fujavicu. Zamračila som sa apevnejšie držala pás. Bála som sa jazdiť autom, keďže mojirodičia mali autonehodu, síce som si nesmierne priala byť vtedy snimi. Nechcem byť na tomto svete a žiť s pomyslením, že už nikna mňa nečaká pri kozube, nezahreje ma materskou láskou aniotcovskou. Predsa len, na tento môj 12-ty vek je toho až priveľa.I cez to, že som chodievala do školy, ktorá mala najlepšievyúčovanie, vynikala som vo všetkých predmetoch, hlavne vbiológii, ale teraz mám obavy, že v tom mestečku, kam sa terazvydáme bude omnoho nižšia kvalita učenia a nemôžem si spĺniťmôj sen! To bude katastrofa, vlastne už teraz je to katastrofa.

Vystúpilasom pred starý domom a mňa popadol taký náhly pocit nešťastia,že som sa skoro rozplakala. Bola som vychovaná na iné spôsoby atoto prostredie je celé zle! Nemám tu byť! Mám byť u mňa doma,kde je teplúčko a nie -20 stupňov! Bola som oblečená len vtenučkom kabátiku, keďže som tam, kde som bývala, nepotrebovalamať hrubé veci.

Babka,ktorá mohla mať okolo 49 rokov, musela bojovať, aby odomkla dverestarého domu. Keď sme vošli do starého domu, vycítila som, žemoja nová pasáž života sa práve začala.

Babkami začala ukazovať každú izbu v zatuchlom, nepoúživanom dome.Moja izba bola hore, najvyššie poschodie. Pomerne malá izba skvetinkovanými tepatami, ktoré už mali tie svoje roky. Videla somna mojej babke, že je nesvoja. Žmolí si ruky a pozerá sa po izbe,čaká odo mňa nejakú tú odpoveď, ale ja sa na nič nezmôžem.Ale moje iskričky v očiach, ktoré sa objavili len preto, aby somju rozveselila a dala pocit toho, že som v poriadku a rada, že somv teplejšom dome, ju nesmierne potešilo.

Keďsme sa pobalili, zistila som, že po tomto víkende nastúpim nazákladnú školu, tu v mestečku. Chcela som prostestovať, alevnútorne som sa postupne s tým zmierila.

Stým, že mi rodičia zanechali pár peňazí na ich konte, mibabička mohla kúpiť nové zimné veci, najmä hrubé šaty. Šatysom nosievala najradšej.

Mojababka si našla aj nejakých kamarátov, ktorí ju už dávnejšiepoznali, ktorí jej pomohli s obnovou starého domu. Už mi ani topočasie nevadilo. Radovala som sa svojím spôsobom, postavila somsi aj snehuliaka- vlastne pani snehulienku.

"Sakura,poď dovnútra, chcem ti niečo povedať!" otočila som sa na ňua rýchlo som k za ňou vbehla do zatepleného domu. Zatriasla som saa sadla som si za stôl, na ktorom ma čakalo šálka kakaa. Babka savedľa mňa sadla na stoličku a povedala:

"Sakura,už som ta zapísala do školy, ktorá je tu neďaleko, v mestečku.Budeš naňu chodiť. Ja viem, nebude to taká škola, ktorá si malapredtým, ale bude mať asi také isté štúdium, aké si mala. Atam na teba budú dohliadať synovec mojej priateľky a jeho najlepšípriateľ. Nemusíš sa báť, že si z teba robiť srandu, keďžeoni sú hlavami triedy a vlastne celej školy, keďže hrajú hokej."pousmiala sa. Neviem prečo, ale celkom sa do školy teším. Sícesa neteším na tích dvoch chalanov. Ja som mala vždy kamarátky achalanom som sa značne vyhýbala. Nemala som ich rada, boli škaredí,mali na tvári vyrážky a podobne! Mám pocit, že som si už o nichurobila predstavu! Ó, nie! Určite budú škaredí!

"Čože?V žiadnom prípade, nebudem strážiť maličké dievčatko, teta,ani náhodou!" zvýšil hlas Naruto. Ja som len zostal sedieť azamýšľal som sa nad tým "problémom". Veď predsa, topre nás nebude na škodu, ak sa s nejakým možno normálnymdievčaťom zoznámime. Vśetky z našej triedy za nimi len lezú,lebo sme najkrajší chalani z triedy a celkom uznávaní v škole.Naruto a ja sme sa prihlásili na hokej spoločne už keď smenastúpili do prváku. Obaja sme si úplne podobní, ale za toodlišní. Vzhľadom určite. Naruto má blod vlasy, modré oči anezvyčajne hyperaktívnu náladu, čo sa v Japonsku nevidí často.V podstate je to jasné, keď ani nevie, kto je jeho otcom. Jehorodičia ho nechali už keď sa narodil. Narozdiel odo mňa. Ja mámlen otca, ktorý sa s mojou matkou rozviedol za nejasné príčiny,ale je mi to celko jedno. Môj otec je aj tak troska sama od seba.Pije a vála sa kade tade. Preto beriem Naruta už ako brata, keďžesme na tom podobne s rodinou, skoro.

Javyzerám presne ako pravý Japonec. Čierne vlasy, bledá pleť,čierne oči. Ale tým, že športujem, som vysoký, tak isto akoNaruto. Na náš vek sme až príliš vysokí.

Späťk tomu dievčaťu. Ževraj sa musíme o ňu postarať, aby si z nejnerobili srandu. Ale, prečo by vlastne mali? Čím je takázvláštná? Určite pochádza z bohatej rodine, ts.

"Sasuke!Povedz mu niečo, preboha! Ty si jeho priateľ, skoro brat, tak mupovedz, nech príjime tú ponuku, nech sa o to dievča postaráte."prosila ma pani Uzumaki.

Pousmejemsa a poviem:

"Nebojtesa, ja ho nejako predsvedčím." Naruto bol už dávno vo svojejizbe, zase sa ofučal, ach jaj. Nasadím si čapicu, šál, kabát arukavice. Pozdravím tetu Uzumaki a vykročím z ich domu na studenúulicu. Sneh bol odhrnutý, to mi pripomenulo, že by som mal i jaodhrnúť sneh pred domov, v ktorom skoro nikto nebýva. Otec sa predniekoľkými dňami vyparil, ako vždy, pred Vianocami.

Pozerámsa do snehu po svojimi nohami a rozmýšľam nad tým, že by samohlo patriť aspoň pozdraviť to nové dievča. Prejdem na druhýopačný chodník a zastanem pri nákladnom aute. Keď v tom sa takprudko otvoria dvere, že som sa zľakol a skryl za auto. Pomaly somvykukol a vtedy som videl anjela.

Jasnátvárička s červenými lícami, dlhé ružové vlasy, ktoré s anakonci zavlnili, maličké ručičky, ktoré upravovali tvársnehuliaka. To dievča bolo nádherne! Čo sa mi na nej najviaczapáčilo boli jej oči. Oči takej farby som doposiaľ ani nevidel!

"Sakura,poď dovnútra, chcem ti niečo povedať!" otočila sa a rýchlovbehla dovnútra. Keď sa dvere zatvorili, tak som sa oprel o auto.

Zrýchlenydych, akoby som behal kilometre. Začal som sa potiť, zo strachu somsi chytiľ srdce a keď som zistil, že rýchlo bije, tak som sapousmial.

Tak,taký je to pocit, keď sa na prvý pohľad zamiluje chlapec.