Stratené vtáky

Kapitola 1- Havária

1.Kapitola
   „Našiel si už tie paraorechy?" spýtal som sa brata. „Mali by sme sa vrátiť, stmieva sa a vieš, že tu tma prichádza rýchlo." „Ešte chvíľku a ideme, dobre?" odpovedal mi. Ubehlo päť minút a mama už prichádzala a volala nás: „Chlapci, poďte už, stmieva sa." Priletela k nám a pýtala sa, či sme niečo našli. Keďže boli naše krídla prázdne, vrátili sme sa.
   Môj mladší brat – neskúsený letec samozrejme narazil zobákom do stromu. Spadol dolu, vyletel na najnižší konár a obzrel sa. „Pozrite sa na tú železnú obludu, je v nej ovocie!" povedal a vyrazil k nej. Okamžite som ho išiel zastaviť. Medzitým pristál na okraji košíka v oblude a zakričal: „Sú to mangá!". Mama sa doteraz nepohla z miesta, ale keď videla, že sa dvere na oblude zatvárajú, kričala, aby sme sa hneď vrátili. Zletela k nám a tesne potom sa zatvorili dvere. Boli sme v riadnej kaši a to hneď všetci traja. Obluda sa zakyvácala, tak spadli sme. Pozrel som sa do okna, ale všade bolo vidno len modrú farbu. Uvedomil som si, že sme vo vzduchu a že letíme. Nemohli sme nič robiť, a tak mama povedala, aby sme si sadli a vynadala nám.
   Zjedli sme polovicu manga, brat aj mama zaspali, a tak som sa len mohol pozerať z okna na hviezdnatú nočnú oblohu. Zrazu všetko zbelelo, ale po pár sekundách sa všetko vyjasnilo. Prešli sme cez oblaky, ktoré zhora vyzerali ako chumáče bavlny. Bol to nádherný pohľad. Mesiac žiaril a hviezdy vyzerali ako jedna dlhá ligotavá rieka. Aj cez myšlienku že sa už možno nevrátime do nášho domova som si užíval tento výhľad a oprel som sa o okraj okna. Celý čas som rozmýšľal nad našou cestou a nad tým čo za obludu to musí byť, že nás dokáže vyniesť vyššie ako vtáčie krídla. Hlava mi klesla a oči sa mi zatvorili. Zaspal som.
   Keď som sa zobudil, zistil som že je ešte stále noc. Brat spal ale kde bola mama? Nebola na košíku ani pri okne. Obrátil som sa dozadu a pozerala do nejakého papiera. „Myslím, že sa tomu hovorí mapa. Ukazuje to polohu," povedala. „A kde sme?" opýtal som sa. „To vôbec neviem a ani s tým neviem veľmi pracovať, ale tu je náš domov a zistila som že táto obluda sa volá lietadlo," odpovedala.
   Náš rozhovor sme museli zrazu prerušiť, lebo lietadlo sa znovu začalo triasť a po pár minútach sme znovu spadli lebo sa chvenie zmenilo na tupý náraz, ale po ďalšej minúte všetko prestalo. Samozrejme, brata to zobudilo. Zrazu sme mali pocit akoby sme sa vznášali a nakláňali. Bolo to presne tak, nakláňali sme sa dopredu a lietadlo smerovalo dolu. Blížilo sa k zemi a my sme sa držali čoho sme sa držať mohli. Zrazu sa zablyslo tak silno, že nás na chvíľu oslepilo. O asi päť sekúnd lietadlo narazilo do zeme, koše lietali, ovocie tiež a všetko bolo zničené.
   Prebral som sa kúsok od lietadla s boľavou nohou. Ledva som sa zdvihol a letel som k lietadlu. Mal som naozaj šťastie že moje krídla a nohy boli celé. Brat tiež ležal a hoci doteraz nič nepovedal, zastonal a odniesol som ho na strom. Mama sa už ukázala, ale bola pod jedným obrovským plechom. Nadvihol som plech, vybral ju, ale mala zlomené krídlo. Odniesol som ju k bratovi. O chvíľu by malo svitať, hoci bola tma.
   Sedeli sme sedeli asi dvadsať metrov od trosiek, ale zrazu sa objavil plameň a celé lietadlo začalo horieť. Nasledoval obrovský výbuch, ožiarilo nás prudké jasné svetlo a odletovali kusy železa. Jeden mi vytrhol pierko na ľavom krídle. Keď sme sa pozreli nad seba, niekoľko centimetrov nad našimi hlavami bol zapichnutý plech veľký skoro meter a ostrý ako britva. Zapálili sa aj okolité stromy a oheň sa šíril rýchlo. Odleteli sme rýchlo ako blesk o ďalších sto metrov ďalej na stromy vo vysokej rokline. Kusy lietadla boli až tu.
   Vydržali sme tam polhodinu, dve a keď oheň dohorel, vrátili sme sa k troskám. Medzitým sme si všimli, že les je úplne iný ako u nás doma a to bývame v dažďovom lese, ale toto boli úplne iné stromy. Po tom výbuchu tam nezostalo už naozaj nič okrem veľkej jamy, železa, spáleného dreva a popola. Našiel som veľkú šatku, ktorú som si obviazal ako tašku na chrbát a mama sa do nej posadila. Až teraz mi ukázala mapu, ktorú si vzala počas pádu. Bolo to naozaj veľké šťastie, lebo toto bola iná mapa a na nej vyznačený krížik a dokonca aj čas preletu bolo zreteľne vidieť. Štyri minúty do pol piatej ráno. Bohužiaľ sme nevedeli, aký je čas. Naše šťastie sa zase preukázalo, lebo hodiny s rozbitým sklom na zemi ukazovali niečo okolo trištvrte na päť. Vedeli sme teda, kde približne sme, aj kde je domov, takže by sme mohli vyraziť.
   Bol tu však jeden háčik, a to taký, že na mape medzi týmto miestom a domovom bolo sedem centimetrov, teda asi sedemsto kilometrov v skutočnosti. V noci sme teda pravdepodobne ešte niekde pristáli. Navyše prejsť sedemsto kilometrov a to s niekým raneným bolo až nemožné a ak by to bolo možné, tak by to trvalo možno aj niekoľko mesiacov. Ale čo sme mohli robiť iné ako vrátiť sa domov? V lese by malo byť nejaké ovocie, a teda sme vyrazili na cestu.
   Nemohli sme letieť dlho, pretože sme boli hladní a nespali sme veľmi veľa. Ovocia tam bolo dosť, preto oddych prišiel vhod. Začalo svitať, ale my sme zaspávali. Keď sme sa zobudili, slnko bolo už vysoko na oblohe. Teraz sme už mohli ísť rýchlejšie, hoci stále nie veľmi rýchlo. Krajina sa často menila. Raz to bol dažďový les, raz rieka, čistinky, kopce aj doliny. Dokonca aj nejaké divné stromy so svetlou kôrou.Tvorili redšie lesy a pod nimi bola suchšia hlina s napadnutým lístím.Zastali sme až po veľa hodinách pod hlbokým útesom. Ale po jedle nebolo ani stopy. Les naokolo sme hneď prehľadali, ale stále tam nebolo nič. „No nemôžeme nič robiť, musíme ísť ďalej," povedal som. Mama mi odpovedala: „Máš pravdu, ale počas cesty musíme niečo nájsť, lebo ak nenájdeme, budeme hladovať." Išli sme ďalej popri útese. Postupne sa útes vynoril aj z druhej strany a spolu vytvorili kaňon.   
   Cestou sme našťastie narazili na ovocie a tentokrát aj na mandle. Kaňon bol postupne stále užší a hlbší, ale po pár hodinách cesty sa rozširoval a bol čím ďalej menej hlboký. Na jeho konci bolo jazero a čistinka, a preto sme sa utáborili na noc, keďže už zapadalo slnko. Naše zaspávanie bolo ťažké, mali sme obavy z ostatných zvierat, hoci sme boli v bezpečí.
   Ráno bolo jasné a trochu chladnejšie ako včera. Dnes sme chceli preletieť viac ako včera. Prešli sme cez čistinku do lesa, ale zastavilo nás niečo divné. Na strome sa krčil jaguár a skočil po mne. Rýchlo som sa uhol do strany a jaguár spadol chrbtom na zem. Zdvihol sa a so zveseným nosom odišiel. Pred nami bolo na niekoľko hodín cesty vidieť hory. Prišli sme tam až po obede, dovtedy sa zamračilo. Pršať začalo, až keď prišiel večer, teda hlboko v horách. Pršať začalo slabo, ale dážď postupne zosilnel na búrku. Skryli sme sa v malej jaskyni v údolí. Nakoniec sme sa tam museli aj utáboriť a zostali sme hladní, lebo naokolo neboli stromy.
   Čakať do rána bolo cez dážď veľmi namáhavé, lebo sme nemali čo robiť a nemohli sme z toho hluku ani zaspať. Ráno už bolo jasnejšie. Cez hory bola cesta namáhavá, hlavne kvôli tomu, že sa ani jeden z nás nevyspal. Už sme videli koniec hôr, ale bolo to ešte ďaleko. Hory už neboli tak vysoké ako predtým, hoci vzduch bol riedky. Stromov pribúdalo a skál bolo stále menej.
   O pár dní neskôr sme neďaleko počuli zvuky, preto sme sa ukryli do jedného malého hustého stromu. Keď sa priblížili, bolo jasné, že to je skupina orlov. Myslel som si ,že budú priateľskí a chcel som na nich zavolať ,ale vtedy mi bolo jasné, že u nás orly nežijú a nevieme akú majú povahu. Našťastie zleteli a začali sa rozprávať. „Už by sme mali byť blízko, ich pach bol silný a navyše majú so sebou záťaž." „Máš pravdu. O niekoľko hodín ich dostihneme a zoberieme so sebou. Predsa nepotrebujeme, aby sa iný klan rozrástol." Vôbec som nevedel, o akom klane hovorí. A ani môj brat a mama. Po tomto stretnutí každý z nás premýšľal, čo by tie klany mohli znamenať. Mama nám porozprávala historku o hádkach medzi rodinami v našom rodisku, ale vôbec v sebe nemali zmienku o klanoch.
   Putovali sme už niekoľko týždňov a už som si myslel že ma nič nemôže prekvapiť, keď sme leteli lesom a uvidel som niekoho, ako letel pár desiatok metrov od nás. Bol to rovnaký druh ako my, ale hneď som si všimol tvár. Niekoho mi pripomínala. Niekoho veľmi známeho, ale ani za svet som si nevedel spomenúť koho. Potom zmizla. Nikomu som o tom nepovedal, lebo mi to pripadalo divné a ani jeden z nich dvoch by mi neveril, že niekto z nášho druhu ide rovnakým smerom ako my a ešte mi aj niekoho pripomína. Bláznivá myšlienka.
   Niekoľko dní po tomto stretnutí sa nedalo nájsť žiadne jedlo, preto sme sa snažili zrýchliť. Vôbec sa to nedarilo a jedlo nám úplne došlo. Mama už bola v lepšom stave, ale stále potrebovala veľkú starostlivosť o krídlo, preto sme zastavili, aby sme našli nejaké zásoby. Iba vody bolo dosť, bol to predsa dažďový prales. Trvalo to hodinu. Našiel som tri orechy a strapec hrozna. Vydržalo to na jeden a pol dňa, ale okolo nebolo už nič na jedenie. Aspoň pre nás. Potom sme na strome omdleli.