I am a mess ( SK Harry Styles )

1. Je späť?

Obchodné centrum bolo dnes preplnené nakupujúci mamičkami, deťmi vrieskajúcimi spolu s príliš hlasnou hudbou a zamilovanými pármi. Možno ak by nebol tak krátky čas do Vianoc, nevadilo by mi to. Práve dnes ale môjmu stavu tento zhon v podobe nakupovania darčekov neprospieval.  Nechcelo sa mi, hlava sa mi točila a chytili ma krátke závraty. Občas som musel uštipnúť sám seba a rukou zájsť hlbšie do vrecka svojej čiernej bundy len aby som sa uistil, že fľaštička  s liekmi stále odpočíva v mojom vrecku.  

„ Vezmeš mi prosím tú tašku?“  Jej hlas ma vyrušil z hrôzostrašných myšlienok na nakupovanie darčekov. Nevedel som čo jej kúpiť, nevedel som čo kúpiť vlastnej mame a najlepšiemu kamarátovi.   Najviac ma ale ubíjal pohľad na jej oči. Tak krásne sa usmievala na všetku tú výzdobu.  Vianoce patrili k jednému zo sviatkov ktoré zbožňovala.  Vedel som to, trochu ma ale mrzelo, že práve ja som s ňou nemohol súhlasiť.  Ponúkanú tašku z jej drobnej ruky som vzal. Bola plná vianočných ozdôb ktoré sme doteraz stihli nakúpiť.   Pozastavil som sa nad váhou tašky a vyhrešil sám seba prečo som jej ju nevzal skôr.

„ Ideš do toho obchodu?“   Bolo mi úplne jasné, že môj hlas je príliš roztrasený aj keď som sa to snažil zakryť.

„ Áno, kúpim tam niečo pre tvoju mamku.“  Usmiala sa a jej prsty ma pohladili po líci.

„  Harry si v poriadku?“ Starosť ktorú som v jej hlave započul som sa rozhodol ignorovať. Nesmie sa báť, nie je čoho.

„ Samozrejme, počkám ťa. Skočím ale na wécko.“  Usmial som sa najpresvedčivejším úsmevom aký som v tom momente dokázal vytvoriť a nechal ju vtisnúť mi bozk na pery.   Balzam s vôňou melónu pošteklil moje zmysli. Chvíľku som ju pozoroval ako  s úsmevom kráča smerom k obchodu a zmyslene točí bokmi, keď mi zmizla z dohľadu.  Dieťa plačúce na pravej strane, matka kričiaca na slečnu ktorá nechcela obchod opustiť bez novej bábiky. Cinknutie mikrovlnnej rúry, ktorá práve ohriala kúsok pizze pre zákazníka.  Chlapec pri stole naľavo otvárajúci svoju fľašku pepsi. Všetky tieto zvuky sa mi dostávali do uší, počul som každú topánku či opätok dopadajúcu na zem v pravidelných klopkaniach.  Niekto sa rozprával o prežití  Vianoc, kamarátky si dohadovali dačeky. Kurva.  Prsty som obtočil okolo priesvitnej fľaštičky. Potrebujem vypadnúť. Hneď teraz, potrebujem zmiznúť.  Ani neviem ako  ale prinútil som sa kráčať.  Predieral som sa davom šialených ľudí, kráčal som smerom k zadnému východu.   Mobil v zadnom vrecku už po druhý krát začal vibrovať. Bál som sa ale zastaviť, čo ak ... nie, musím pokračovať v ceste. Podrážky mojich nôh dopadali na zem, vŕzgali na betónovej podlahe  podzemnej garáže.  Ignoroval som chlapca ktorému som vrazil do ramena, pohyblivým schodom smerujúcim dole som sa vyhol. Trvalo len niekoľko sekúnd kým som prešiel cez vnútro preplnené autami, moje oči spozorovali slnečné svetlo. Zvuk štartujúcich vozidiel s preplnenými kuframi darčekov mi ale tiež nepomáhal. Preto som kráčal ďalej.  Už len trochu Harry, proste kráčaj.  Vedel som, že moje prsty stláčajúce obal s liekmi budú studené od sily akú som vyvíjal. Cítil som ako sa mi potia dlane.    Inokedy by som si prešiel prstami cez kučery a nechal ich spadnúť na svoje miesto, ale to ten druhý nerobil.   Stačili dva kroky a ocitol by som sa za garážovými dverami.  Zvuk trúbenia ale prebral moje myšlienky.

„ Kokot! Chceš zomrieť alebo čo?!“ Mladý chlapec v červenom mercedese, typu A vystrčil hlavu z predného okna a vystrelil ku mne stredný palec.   Ovládaj sa, ovládaj sa. Musíš vyjsť von, ovládaj sa.  Stál som tam stískajúc v ruke tú tašku od Ruby.   Neodvážil som sa urobiť akékoľvek gesto alebo povedať akúkoľvek hlášku ktorá ma v tom momente napadala.  Vedel som, že je blízko a stačilo málo a dostal by sa von.