Slúžka

Začiatok konca

Predali ma.

Áno, moji rodičia ma predali. Nezazlievam im to. Nemali sme čo jesť. Ak som chcela, aby mali moje tri sestry, čo do úst, musela som byť silná a nevzdorovať.

Sedeli sme v malej, chudobnej izbe. Steny stratili farbu už veľa rokov dozadu. Spávali sme na zemi, prikryté iba starými dekami, ktoré sme sa snažili udržiavať tým, že sme ich neustále prešívali a skrývali pred slnkom.
"A kedy sa vrátiš?" Opýtala sa ma Nina, keď som jej poslednýkrát zapletala vrkoč. Nina bola najmladšia z nás. Snažili sme sa jej život urobiť o trošku lepším. Bola mi viac dcérou  ako sestrou.

Stiahlo mi hrdlo. Nemohla som jej povedať, že nikdy. Nemohla som to priznať ani sama pred sebou. Keby som tak urobila, zosypala by som sa.
"Čoskoro," pokúsila som sa o úsmev, „ kráľovský dvor potrebuje pomôcť iba so svadbou princa." Snažila som sa skryť smútok v hlase. Tak silno som potláčala slzy až ma rozbolela hlava. Prudko sa na mňa otočila. Oči jej zažiarili. "Princa? Ty ideš na kráľovský dvor?"

Keď som videla jej natešenú tvár, nemohla som jej povedať pravdu o kráľovskom dvore. Nechala som ju žiť v rozprávke, ktorú sme jej so sestrami neustále opakovali. Hlavnými postavami boli princovia a princezné. Žili v krásnom veľkom zámku a všetci boli šťastní. Keď som bola v jej veku, tiež som počúvala iba dobré príbehy a historky. Nikto mi nepovedal pravdu. Nikto v škole nám nespomínal trápenie, ktoré ich poddaní prežívajú. O ľuďoch, ktorí pre nich tvrdo pracujú a nedostanú poriadne ani najesť. Nikto sa nezmienil o hladujúcom ľude a vojakoch, ktorí zabíjajú na rozkaz kráľa na každom rohu. Pre kráľovskú rodinu a vyššie postavených ľudí, životy nás poddaných nehrajú žiadnu rolu. Sme pre nich ako dobytok, ktorý im poslúži na určitý čas a potom ho jednoducho zabijú. Zatiaľ, čo zvieratá zabíjajú pre potravu, nás pre zábavu. Pre dokázanie si postavenia.
To všetko som sa dozvedala za múrmi školy od ľudí, ktorí ušli z dvora, alebo dostali list od niekoho, koho na dvore mali.

Bol to však posledný list, ktorý dostali...

"Áno, idem na dvor," krivo som sa usmiala.
Podskočila a objala ma. "Och ako veľmi ti závidím! Budeš mať obrovské šaty a krásne korunky!"
Prikývla som a pohladila ju po vlasoch. "Áno to budem," zašepkala som. Nadýchla som sa jej sladkej vône.

Ako budem bez teba žiť, Srdiečko? Kto sa o teba postará?

Po líci mi začali stekať slzy.

Keď som ráno otvorila oči, vedela som čo je za deň. Stiahlo mi žalúdok a mala som nutkanie vyvracať chabú večeru zo včera. Ležala som nehybne v posteli a dúfala, že je to len sen. Predstavovala som si, že je úplne obyčajne ráno a o chvíľu budem musieť ísť pomáhať na pole. Do izby niekto prudko vošiel.
„Je tu koč," povedala prísne mama.
Po celý čas, čo som sa obliekala, ma dievčatá sledovali a preto som neplakala. Hrýzla som si do pery, aby som nezačala vzlykať. Učesala som si vlasy do vrkoča a zišla spolu s nimi dolu pred náš dom. Medzi dverami som  zastavila. Pri koči stál starý muž v sivom kabáte. Pozrel sa mojím smerom a usmial sa, čím odhalil štrbavý úsmev. Nabehla mi husia koža.
Koč, ktorý bol vedľa neho, bol pre šesť osôb, ale dievčat tam čakalo už desať. Zahryzla som si do pery a otočila sa na sestry a rodičov. Objala som najstaršiu Merlyn. Osobu, s ktorou som prežila celý svoj život. Boli sme si viac ako sestry. Vychovávali sme sa navzájom a podporovali v tých najhorších situáciách. Pukalo mi srdce, keď som si uvedomila, že toto je poslednýkrát, čo ju objímam.
Rozplakala sa aj keď sme si sľúbili, že plakať nebudeme. Vzdychla mi do vlasov.

"Mala som to byť ja!" Zaplakala potichu. Pokrútila som hlavou a odtiahla sa od nej. Utrela som jej slzy a nežne ju pobozkala na čelo. Zadívala som sa do jej peknej tváre.
"Neplač. Musíš tu byť pre ne, potrebujú ťa. Budú ťa potrebovať viac ako inokedy, Merlyn. Musíš byť silná," zlomil sa mi hlas.
Prikývla a utrela si tvár do sivej lanovej šatky, ktorú mala cez ramená.
Kľakla som si k najmladšej Nine a o dva roky od nej staršej Patricii.
"Počkajte ma dievčatá, dobre?"
Pozerala som sa do ich nevinných tvári. Bolo im do plaču a preto som viac nehovorila. Tuho som ich objala.
Na viac som sa nezmohla.
Keď som sa pozrela na rodičov, ich tváre boli tvrdé ako kameň.
Nič iné som ani nečakala.
Naši rodičia boli tvrdo pracujúci ľudia, ktorí si odrodením deti iba splnili povinnosť. O Merlyn sa starala naša stará mama, ktorá pár rokov po jej narodení zomrela. O nás ostatné sa starala Merlyn. Bola mi matkou i sestrou, následne som túto úlohu prebrala na seba.

Ak sme chceli prežiť, museli sme si poradiť samé.

"Neurob svojej rodine hanbu a nevzdoruj! Za služobníctvo, ktoré je k ničomu neposielajú peniaze," povedal prísne otec. Bol to už starší muž. Vybudoval toho mnoho. Postavil tento dom a zarobil na pozemok, na ktorom sme pestovali zeleninu. Mnohokrát to však nestačilo na uživenie rodiny. Zelenina nám vydržala pár dní a ostatné sme hladovali. Náš otec nám nikdy neprejavil lásku.
Vzťah s ním spočíval v tolerovaní sa.
Prikývla som a pozrela do zeme. Matka bola ticho. Vždy bola ticho. Hlavné slovo u nás doma mal otec, ktorý ju neraz udrel, keď nedržala jazyk za zubami pred ľuďmi z okolia. Nepáčilo sa mu, že sa stretávala s inými ľuďmi a podľa jeho slov, vynášala tajomstvá rodiny. Preto sa matka do seba časom uzavrela. Bola samotárka. Nerozprávala sa ani so svojimi vlastnými deťmi.
Nedokázala som im pozerať do tváre.

Nikdy som to nedokázala.

Vždy som sa pri nich cítila menejcenná.

Ustúpila som dozadu a poslednýkrát som sa pozrela na svoju rodinu, na svoje sestry, na dom v ktorom som vyrastala. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.
Skôr ako som sa rozplakala som sa otočila a nastúpila do koča, v ktorom už ostatné dievčatá sedeli na špinavých drevených doskách. Schúlila som sa medzi ne.
Bolo tam veľmi málo miesta, ale nemohli sme sa nikomu sťažovať. Odteraz sme iba služobníctvo. Objala som si kolená a rozplakala sa, presne tak ako aj všetky ostatné.