Posledný potomok Strážcov

2. Chalan v cukrárni

   Vystúpili sme a rýchlym pohľadom našli na parkovisku Graceino novučké červené porsche so sklápacou strechou. Niekedy som jej závidela, že má bohatých rodičov. Bolo to ináč namakané auto. Keď sme ho našli, len sme sa na seba pozreli a šli sme ju hľadať.

   „Čaute zlatíčka," pozdravila nás afektovane a pobozkala oboch na obe líca, ako to robievajú paničky v L.A. „No čo, Ann? Pustila ťa na párty?"

   S Markom sme sa naraz rozosmiali.

   „Povedala som niečo zábavné?" jej nevinná otázka zapríčinila ďalší výbuch smiechu.

   „Nie, Grace. Nepustila ma na párty," začala som, ale nenechala ma ani dokončiť vetu a víťazoslávne pozrela na Marka a natiahla ruku v náznaku, zaplať.

   „Veď ju nechaj dokončiť vetu, bože," zagúľal očami, z vrecka vytiahol cigaretu a zapálil si.

   „Vyhrala som stávku. Čo by mohlo moju výhru zmeniť?" nechápala Grace a spýtavo pozrela na mňa.

   „Mama ma k tebe pustila na celý víkend," zadrela som. Vytreštila na mňa oči a jej ústa vytvorili dokonalé veľké O.

   „Neverím ti," odbila ma a prekrížila si ruky na hrudi. „Požadujem dôkaz."

   Vytiahla som z vrecka mobil, vytočila mamine číslo a dala na hlasitý odposluch. „Áno, zlatko?"

   „Mami, prosím ťa, mohla by si Grace zopakovať, že si ma k nej naozaj pustila? Ona mi to totiž neverí," kútikmi mi mykalo snažiac sa nerozrehotať.

   „Áno, Grace. Pustila som ju ku vám na víkend," potvrdila mama a s Markom sme si tľapli.

   „Ďakujem, mami. Ľúbim ťa." Rozlúčili sme sa a zložila som.

   „Nechcem radšej vedieť, čo všetko si jej natlačila do hlavy, aby ťa pustila." Grace to stále vŕtalo v hlave, ale hold, stávka bola stávka. Z peňaženky vytiahla desinu a dala ju Markovi.

    Deň v škole ubehol neuveriteľne rýchlo. Písomka dopadla dobre, ale iný výsledok som ani nečakala. S Grace a Markom som sa dohodla, že sa stretneme u nej doma a zamierila pešo domov, keďže teraz som toľko šťastia nemala a autobus mi zdrhol. Vykračovala som si po meste a obzerala si výklady obchodov, keď mi došlo, že ma ten muž sleduje.

   Stál na chodníku cez cestu a pozoroval ma. Bol vysoký, tmavovlasý. Na očiach slnečné okuliare. Mal čierne džínsy a čierne tričko. Rozhodla som sa kráčať domov najrýchlejšie, ako to bolo možné, bez toho, aby som vzbudila pozornosť a strčila si do uší slúchadlá, akoby som chcela počúvať hudbu. Keď som si strkala telefón do vrecka, stlačila som jedničku na zrýchlenej predvoľbe.

   „Ann?" mamin hlas ma trochu upokojil.

   „Sleduje ma nejaký chlap v čiernom. Už od školy," povedala som trochu zadýchane.

   „Kde si?" mamin hlas naplnili obavy.

   „Na hlavnej triede. Za chvíľu pôjdem okolo cukrárne pani Johnsonovej," odpovedala som rýchlo.

   „Choď do cukrárne. Prídem tam za tebou," povedala a počula som, ako zhrabla kľúče od auta. „Neskladaj mi telefón. Chcem ťa celú dobu počúvať."

   „Dobre, mami," bála som sa a pritom som ani nevedela, či je čoho sa báť.

   Možno ten muž len náhodou šiel rovnakým smerom ako ja, ale prečo by sa pozeral na mňa? Aký mohol mať ten človek dôvod? Veď som bola úplne obyčajná puberťáčka.

   Vošla som do cukrárne, vypýtala si minerálku a nejaký pestrofarebný zákusok so želatínou navrchu a posadila som sa k oknu, aby som videla, či tam ten chlap stále čaká. Pomaly som jedla, počúvala mamine komentáre na premávku v meste a nadávky na ostatných šoférov, pri ktorých som sa musela pousmiať.

   „Prepáčte, môžem si prisadnúť?" vyrušil ma zo zamyslenia nejaký chlapčenský hlas.

   Zdvihla som pohľad od svojho taniera a skoro mi zabehlo. Pri mojom stole stál ten najkrajší chalan, akého som kedy videla. Mal azúrovo modré oči, podobné mojim. Husté mihalnice, krásnu anjelskú okrúhlu tvár, ktorú trošku hyzdil pokrivený nos. Lákavé ústa mal roztiahnuté do priateľského úsmevu a pozeral priamo na mňa.

   Vytiahla som jedno slúchadlo a s úsmevom prikývla.

   „V tejto cukrárni majú najlepšie zákusky v celom meste," povedal a pri pohľade ako rýchlo do seba napratal veterník, som sa pousmiala. „Prepáčte mi moju nezdvorilosť. Moje meno je Gabriel Drake."

   Predstavil sa mi a podal mi ruku. Prijala som ju a potriasla si s ním. „Annie Corbinová."

   „Krásne meno, Annie." Zopakoval po mne.

   Po chrbte mi prebehli zimomriavky a zaliala ma horúčava.

   „Annelise, nebav sa s ním," zaznel mi v uchu mamin hlas, ktorý ma prebral zo snenia. „O desať sekúnd zastavím pred cukrárňou. Švihaj von a nastúp do auta."

   Jej hlas znel teraz už naozaj vydesene.

   „Rada som ťa spoznala, Gabriel," neodolala som, aby som mu na rozlúčku niečo nepovedala.

   Vstala som a odišla.

   Jeho pohľad som cítila pokiaľ nezastavil pri chodníku mamin červený sedan. Nasadla som, zapla si pás a vypla hovor na telefóne.

   „Mami, dočerta, čo sa deje?" obrátila som svoju plnú pozornosť na ňu. „Myslím, že by si mi to mala vysvetliť."

   „Nič sa nedeje," ale už pri vyslovení toho ďalšieho klamstva stisla volant, až jej obeleli hánky na prstoch.

   „Poznám kedy mi klameš," namietla som podráždene.

   „Dobre. Doma ti všetko vysvetlím," sľúbila mi.

   Cesta domov ubehla v napätom tichu. Mama sa neustále pozerala do späťáku, či nás niekto nesleduje.

(Dúfam, že sa príbeh zatiaľ páči. Škoda že nemám zatiaľ žiadne komentáre, ale tie hádam časom prídu. Na fotke hore je náš tajomný Gabriel.)