poslanie

Prológ

Myseľ v oblakoch, avšak stále telom na Zemi. Nohy akoby ani neboli nohami, ale kúdolom ľahkého dymu. Hlava oťažela a znenazdajky mi prišla ťažia, ako kedykoľvek predtým, a tak ju moje ruky, ako dva pevné mramorové stĺpy podržali, ale padala a padala, stále a dookola. Ruky sa veľmi snažili udržať jej stále rastúcu váhu, ale každým pokusom slabli, strácali rovnováhu a chabli tak, ako aj so zaspávaním odchádza vnímanie - pomaly a neviditeľne.

Oči mi poklipkávali v taktoch padajúcich kvapiek, stekajúcich po ošarpanom ráme okna. Takmer by som zaspala pri pohľade na ten pokojný les za oknom, ktorého šušťanie listov v mojich ušiach vyznievalo ako tajomné šepkanie prírody, ale v krátkom momente mnou prebehol neprirodzený pálčivý pocit, ktorý sa ťahal po celom chrbte, ako divoký had.

S posledných síl v mojom tele som sa otočila. Rozprestierala sa predo mnou neveľká potemnelá izbietka s drevenými stenami a piatimi dočierna natretými posteľami. Na každej bola ustlaná perina z páperia.

Ako som to mohla vedieť?

Môj zrak uzrel podivnú postavu, takmer na prvý pohľad nerozpoznateľnú od tmavej steny za ňou. Rysy sa jej neurčito mihotali. Vyťahovalo z vankúša pierko po pierku, ktoré dopadali na zem, ako snehové vločky na vianočné ráno.

Chcela som spraviť krok, možno dva a priblížiť sa k tej postave ešte bližšie. Akoby ma volala - bez slov, alebo hocakého očného kontaktu. Sila v mojom tele pomaly opúšťala bezodné kúty energie a spolu sa vytratili hneď, ako moja noha pristála na zemi. Telo padlo do niekoľko centimetrovej vrstvy vytrhaného páperia, ako rúcajúca sa budova. Mohla som priam nepatrne pohnúť prstami, ale nepomohlo to o nič viac, ako len prázdno ležať na zemi.

Ledva čujne postava vstala z postele a bezmála vznešeným, pomalým a dunivým, stále rovnako rytmickým krokom sa uberala smerom ku môjmu mŕtvolne slabému telu. Zvyčajne by moje telo ako ľudský reflex od náhleho strachu nabralo dočasnú energiu, lenže všetko, čo mi doteraz prišlo ako normálne, bolo ako podvolené niečomu nepochopiteľne silnejšiemu, nevysvetliteľnému a nepodmaniteľnému. Telo zostalo ochrnuté.

Ak by som tvrdila, že som sa vnútorne, hlboko zakorenene bála, klamala by som. Pripadala som si ako na nejakom známom mieste, ktoré bolo už dlhý čas opustené a cez škáry stien sa začínala predierať hniloba vonkajšieho sveta. Ak tam nejaký vonkajší svet vôbec bol.

Postava sa približovala a ja som stále viac a viac spoznávala ľudské rysy, avšak akoby tvár bola skrytá pod rúškom tieňov. Zachytila som, že kráča iba po cestičke vytvorenej s rozhádzaného páperia, hrdo, ako kráľovné a kráľovia z dávnej doby. Podišiel ku mne bližšie. Na jeho tvári sa nedal spoznať ani náznak mimiky. Bolo to rovnaké, ako sledovať nízko kvalitný film, zameraný na jednu osobu.

Sklonil sa ku mne a dlaňou mi pootočil hlavu. Tentokrát som ho mohla vidieť ako celok. Uhlíkovo čierny plášť obkolesoval štíhlu postavu ako netopierie krídla a spod veľkej kapuce, ktorá zahaľovala takmer celú tvár, vytŕčali pramienky vlasov. Cez plášť sa ku mne ťahala ruka.

Striasla som sa.

Opatrne priložil suchú dlaň na moje čelo. Chvíľu sa nič nedialo, no potom prišiel sled nepríjemných pocitov. Vletel do mňa taký prúd energie, že mi takmer roztrhalo srdce. Mozog sa začal správať podivne. Odrážal v mojej hlave toľké slová, až mi skoro explodovala lebka. Telo sa roztriaslo ako kŕdeľ poletujúcich včiel a naokolo bolo počuť myriády slov. Ani jedna z týchto vecí nebola príjemná. Trhalo mi každou časťou tela od agónie bolesti. Cítila som, ako sa mi do hlavy tlačia slová. Niektoré boli tiché a nerozpoznateľné, iné zas kričali o pomoc. Občas sa vydrali napovrch zvuky silnejšie ako výbuch stovky jadrových hlavíc. Boli však rozpoznateľné.

Kričali:
,,Neboj sa. Musíš to vydržať. Nájdi ma. Musíš byť rýchla. Nájdi ma. Odchádzam. Zobuď sa. Zobuď sa." posledný krát zakričal hlas a ja som padla do bezbolestnej temnoty.