Yours Truly

two

Druhá kapitola
Narodeninový deň

(Hore sú šaty, ktoré mala oblečené večer Dawn)

Dawn pov.

Prišla som domov niečo po ôsmej. Vôdzku som uložila do poličky v chodbe a vyzula som si topánky. Fall ma predbehla a rýchlo sa išla napiť do kuchyne, na čom som sa ja len zasmiala. Nikto ešte nebol hore, tak som z chladničky vybrala potrebné ingrediencie na palacinky a pustila som sa do prípravy cesta. O pätnásť minút už bolo pár palaciniek hotových a počula som za mnou kroky. „Dobré ráno oslávenkyňa, čo takto skoro hore?“ opýtal sa ma otec s úsmevom na perách. „Bola som sa prejsť so psom a robím raňajky“ odpovedala som jednoducho pokladajúc tanier pred ocka. Následne som dorobila aj ostatné palacinky. Jednu som si zobrala, zabalila ju a zjedla. V tom mi prišla správa:

Cam: Asi o pol hodinu pristávame. Prídeš pre nás ty alebo otec?

Ja: Prídem ja, otec s mamou chcú zatiaľ pripraviť oslavu. Pomaly vyrážam

Cam: Dobre, potom ti píšem. Ľúbim ťa

Ja: Aj ja teba

Vypla som telefón a k mojim čiernym legínam som si obliekla tmavo červenú mikinu. Zobrala som si kľučky od auta, obula som sa a ešte som zakričala otcovi, že idem pre Camerona a Miu. Mia je Cameronova priateľka, s ktorou bývajú asi pol roka v Kanade.

Po príchode na letisko som skontrolovala lety z Kanady do Californie. Lietadlo by malo pristávať o pár minút, tak som si sadla na neďalekú lavičku a netrpezlivo som čakala na príchod môjho staršieho brata. Keď som ich zbadala, šťastne som sa rozbehla ich smerom. Najprv som do náruče skočila Cameronovi, potom som objala aj Miu a spoločne sme sa vybrali domov. Neboli by sme to my, kebyže sa nezastavíme po ceste v nákupnom centre. Kúpila som si aspoň šaty na dnešný večer. Po príchode domov si odniesli veci do Cameronovej izby a čakal nás veľký rodinný obed. Naozaj by ma zaujímalo, kedy toto stihla mama navariť keďže som bola preč len pár hodín. Poobede som si išla nachvíľu ľahnúť a potom som sa začala pripravovať na večer.

Zamkla som sa v kúpeľni. Teraz prichádza ten boj. Dala som si dlhú osviežujúcu sprchu, potom som si vyfénovala moje vlasy a zopla som ich do dlhého nízkeho copu. Na tvár som si naniesla jemnú vrstvu make-upu, púder, rozjasňovač, dymové očné tiene, linky, špirálu, obočie a zakončila som to mojim obľúbeným matným rúžom v pleťovej farbe. Obliekla som si šaty, ktoré mi sedeli priam perfektne a obopínali moje krivky. Do ruky som si zobrala moje vysoké topánky na opätku a zišla som po schodoch. Keďže nám dnes počasie krásne prialo, oslava sa konala vonku. Záhrada bola krásne vyzdobená, všade bolo plno známych a členov mojej rodiny. Prvý, kto si všimol môj príchod bola samozrejme Fall ktorá sa rozbehla pomedzi všetkých a šťastne pri mne zastala. Potom si ma všimla mama, ktorá sa usmiala a naznačila mi, aby som prišla k nej.

„Dnes má moje dievčatko sedemnásť rokov. Viem, že ty už dávno niesi dievčatko, si takmer dospelá žena, ktorá prekypuje krásou a inteligenciou. Som vďačná, že som mohla priniesť na svet tak jedinečného človeka ako ty, Dawn. Je to ako včera, čo si s krikom prišla na svet. Pamätám si, ako som ti musela fúkať na kolienko vždy keď si sa trochu udrela. Ako si za mnou každé ráno pred školou chodila, aby som ti zaplietla dva vrkoče. Ako si prežívala svoju prvú pusu, prvú lásku a prvé zlomené srdce. Nepredstaviteľne ťa milujem dcérka, preto ti dnes prajem všetko len to najlepšie, veľa úspechov a lásky v tvojom živote. Ľúbim ťa!“ dokončila svoj monológ mama a mne sa zaleskli slzy v očiach. Všetci naokolo boli ticho a sledovali nás. Mama ma objala, následne mi zablahoželal otec, brat, Mia a všetci ostatní okolo. Prišiel čas na veľký darček od mojich rodičov. Na každé narodeniny dostanem pár drobností a potom jeden veľký, špeciálny darček. Tak ako som dostala na jedny narodeniny Fall a minulý rok auto, prišiel rad na tohtoročný darček.

Mama mi podala malú škatuľku obviazanú mašľou. Všetci sledovali so zatajeným dychom, čo sa tam bude nachádzať. Otvorila som ju a nemohla som uveriť vlastným očiam. Dve letenky na ostrov Bora Bora spolu s ubytovaním. Na letenkách bola položená ešte jedna, menšia krabička. Nachádzali sa v nej jemné zlaté náušnice s náramkom.
„Viem že teraz nemáš priateľa, ale kľudne môžeš zobrať aj nejakú svoju kamarátku. A aj tak, letenky sú až na december takže sa dovtedy môže veľa zmeniť“ žmurkla na mňa a ja som jej so smiechom dala ďalšie vrúcne objatie. Zvyšok večera som trávila so svojou rodinou a do postele som sa uložila okolo pol druhej ráno so šťastným úsmevom na tvári.