Lone Wolf

Kapitola 5 - Konfrontácia

Stráže ma viedli cez chodbu plnú študentov. Každý na mňa civel. Skupinka dievčat pri okne si začala niečo šepkať. Každý sa zdal, že som ich pohoršila. Potom mi niečo došlo. Možno ma poznali z knižnice, keď som sa tam pár krát objavila. Pomyslela som si. Predsa len, moje vlasy sa nedajú prehliadnuť. Usmiala som sa nad tým.

Zabočili sme do nejakej chodby, kde boli veľké dvere. Došlo mi, v ktorej časti hradu sa nachádzame.

Pred nami sa otvorili dvere a v nich som uvidela obrovskú kráľovskú sieň. Na kamenných stenách sa nachádzali obrovské okna, na ktorých boli prevesené mohutné červené závesy. Od dverí ku trónu sa tiahol červený koberec, rovnaký ako na chodbách.

Kráľ sedel na nádherne zdobenom kamennom tróne. Na tvári sa už podpísal čas a pár vrások mu zdobilo tvár. V hnedých vlasoch sa odrážali strieborné pramienky a sivé oči pôsobili tmavšie.

Niečo horlivo vysvetľoval ľuďom okolo neho, no keď uvidel stráže a svojho syna, okamžite zmĺkol a sústredil svoju pozornosť na nás.

„Čo ťa sem privádza, synak?" opýtal sa ho kráľ.

Stráže ma zastavili. Princ prišiel pred nás a jemne sklonil hlavu.

„Toto dievča sme našli v bezvedomí vedľa kopy mŕtvych zvierat. Myslím si, že ma niečo s týmito záhadami spoločné," povedal a ukázal na mňa.

Konečne som sa odvážila zdvihnúť hlavu a pozrieť sa mu do očí. V tej chvíli ma spoznal.

„Samozrejme, že si to ty, Alyssa. Nemyslel som si, že by si dokázala niečo takéto," povedal a pohoršene krútil hlavou.

Zaťala som zuby. Nenávidela som ho. Všetko zlé, čo sa stalo v kráľovstve, pripísal za vinu mne. Už ma nebavilo ako sa všetko hádže na mňa.

„Ja za to nemôžem! Ak by vaši poddaní neboli slepí, tak by vedeli, že za tieto udalosti môžu nekromanceri! V knižnici máte knihu, v ktorej sa o nich píše! Stačí ju len nájsť!" kričal som na kráľa.

Kráľ sa na mňa nenávistne pozrel. „Ako to môžeš vedieť. Nikdy si sa nemohla dostať do hradu."

Ale dostala a veľmi jednoducho. Pomyslela som si.

Princ sa však na mňa pozeral. Vedel, že hovorím pravdu.

„Ale otče..." povedal, ale zastavil ho otcov prísny hlas.

„Nie, žiaden ale. Odveďte ju. Nie je pochýb, že za to môže," povedal.

Jemne som zavrčala. Samozrejme, že mi ten starý bastard neverí. Veď prečo by aj mal? Pomyslela som si.

Stráže ma viedli zo siene. Pred odchodom som ešte počula ako sa princ snaží otca presvedčiť o opaku.

...

Za mnou sa zabuchli dvere od cely. Všade bolo temno, pretože priestor osvetľovali iba fakle na stenách. Od ostatných väzňov ma oddeľovali kamenné steny. V cele oproti nikto nebol. Našťastie.

Podišla som ku starej posteli a sadla si na ňu. Moje myšlienky nechcene zaleteli ku Dragovi. Slza pomaly stekala po líci. O chvíľu je nasledovala ďalšia a ďalšia. Keď si predstavím ako dlho som ho mala... Nedokážem si predstaviť život bez neho. Zo všetkým mi pomáhal.

„Bože..." povedala som po tichu a zotrela som si slzy.

„Deje sa niečo?" opýtal sa ma princ.

Do riti. Pomyslela som si. Rýchlo som si zotrela slzy a potiahla nosom. Potom som podišla ku mrežiam.

„Nie je to tvoja vec. Čo vôbec chceš?" opýtala som sa nechápavo a preložila som si ruky na hrudi.

Princ sa len pousmial, ale potom rýchlo zvážnel. „Viem, že si hovorila pravdu. Neviem, čo sa medzi tebou a mojim otcom stalo, ale viem, že si bola v kráľovskej knižnici. Toto však otcovi nepoviem, pretože asi obaja vieme ako by zareagoval," povedal.

„Áno, vieme. Hneď zajtra by ma dal popraviť. Aspoň by bol pokoj," povedala som a oprela sa o stenu.

„Len by ma zaujímalo ako si sa do knižnice dostala? V knižnici si pôsobila naozaj ako nejaká princezná alebo šľachtičná. Ak sa nemýlim, potrebovala si aj povolenie," povedal.

Pousmiala som sa. „Mám svoje zdroje, ktoré ti určite nebudem vešať na tvoj namyslený kráľovský noštek."

Čakala som nejakú búrlivú reakciu, niečo typu Ako si si to mohla dovoliť?, ale to čo urobil ma prekvapilo. Zasmial sa. S chuti a nefalšovane.

Potom pokračoval: „Fajn. Aj tak som tu kvôli niečomu inému. Ako sa volá ta kniha? Ak by som otcovi priniesol dôkaz, možno by som ho dokázal presvedčiť, aby ťa pustil."

Usmiala som sa. Asi si veľmi veril, keď si myslel, že by ma kráľ, len tak pustil lebo mu to jeho drahý synček povie. Vtipné.

„No, dobre," prevrátila som očami. „Ak sa nemýlim, bola to kniha... niečo v zmysle Legendárne príšery a bytosti. Stranu si už presne nepamätám," povedala som.

„Samozrejme. Ja to už nájdem. Dávam ti svoj sľub, že sa otcovi za teba prihovorím, ak ju nájdem," povedal.

„Ha," vysmiala som ho. „Tak to veľa šťastia a pevné nervy. Tvoj otec ma určite nebude chcieť pustiť. Poznáme sa už dlho na to, aby som ti povedala, že to nebude možné."

Princ sa len pousmial a žmurkol na mňa. „Neboj. Niečo vymyslím." Potom kráčal preč.

„No, ako myslíš..." povedala som si pre seba a vydala som sa naspäť k posteli.