Mne to tak vyhovuje

Prológ

Pískanie. Tichučké, rušivé, nepríjemné pískanie, ktoré pomaly silnie a ruší tichú a napätú atmosféru v miestnosti. Pomaly preniká cez stenu a zabára sa do zvukovodov ľudí v miestnosti.

Učiteľka sa pomrvila. Pomaly odtrhla zrak od notebooku a jej nedokončenej práce v ňom, vymenila si okuliare na diaľku a svojim nie práve najmladším zrakom začala skenovať miestnosť. Umývadlo, dvere, obrazy, nástenky, skrine a žiaci. Ľudia, ktorých by nikdy za nikoho nevymenila. Bohužiaľ sa už o rok s väčšinou nestretne. Čaká ich stredná a potom ich vlastný život. Častokrát opakovala, že jej budeme chýbať, ale to jej moc ľudí neverí. A už vôbec nie ja. Ja neverím nikomu.
No ona patrí medzi osoby, ktoré veria skoro všetkým. Bodaj by to šlo aj mne. No sklamaní mám už dosť. Aj veriť jej teraz, by bol dobrý nápad, keď už nás chystá na to Testovanie. Neviem či by som mala. Viem. Určite nebudem, už len z toho dôvodu, že sa učím sama a nepotrebujem na to ani ju.

Začala si nás po jednom prezerať. Nemám rada, keď niekto vizuálne skenuje človeka. Výzor predsa nie je všetko. No to ťažko vysvetlím človeku, ktorý napríklad už aj mňa hodil do jedného vreca. Každý má predsa svoj štýl a tak isto aj punkeri a metalisti ako ja, môžu byť celkom fajn, či už na rozhovor alebo na kamarátstvo. Tak keď niekto nemá záujem, nech sa páči, ja sa vtierať nebudem. Zas na druhej strane mi to aj celkom vyhovuje. Aspoň ma nik neotravuje blbými poznámkami a žartíkmi.
Dúfam, že to tak ostane aj štyri roky na strednej. Mám celkom fajn plány do budúcnosti, aj keď je to len také premýšľanie a veľa sa toho určite zmení. Zmaturujem elektrotechniku, pôjdem na výšku. Pravdupovediac, neviem či sa vydám smerom k počítačom alebo k dizajnu. Je to všetko v náhode.

Začala posúvať zrak z jedného radu na druhý. Za chvíľku sa dostane k mojej popísanej lavici. No fasa. Odvrátim môj nie moc prívetivý pohľad a vyzriem von z okna. Cítim jej pohľad na sebe. Doslova ma ním prepaľuje. Postupne to však mizne. Znovu môžem slobodne dýchať a pozrieť sa na ňu. Vyzerá to tak, že sa jej niečo nepáči na mojej spolusediacej. Pozriem na ňu a celá sa trasie. Žmolí v prstoch roh papiera, na ktorom má vypracovaných len päť úloh z dvadsiatych. Heh. A to chce ísť na gympel. No moja zlatá, keď nedokážeš vyriešiť dvadsať pomerne ľahkých úloh, tak máš smolu. A to sa mi tuším minule smiala, keď som nevedela kedy sa USA zapojila do vojny. No čo už, dejepis sa nedá učiť každý druhý deň.

Vzala do ruky bielitko a začala mazať riešenie piatej úlohy. Je mi jej trošku ľúto. Ale aj ona ma hodila do vreca "divných ľudí". Takže tá ľútosť ma prešla.

No riešiť ju už nebudem. Presuniem zas zrak na učiteľku a tá sa pozerá von z okna. Vyzerá zamysleno. Obzrela sa rýchlo po triede. Tak asi sa z toho premýšľania už prebrala. Nadvihla ruku s náramkami a hodinkami a pozrela čas. Usmiala sa.
,,Dobre žiaci, podpísané testy mi odovzdajte.‘‘

-----------------------------------------------------------

Hihiii. Čawkiii
Dnes som tu zas s novým príbehom. Zajtra sa plánujem vrátiť aj k starým a pridávať pravidelne časti konečne už. :)

Taaaakže neviem ako sa vám to páči, tak prosím dajte svoje názory do komentov, aby som vedela či to má význam vôbec písať. Samozrejme ma poteší každý vote a aj sledovanie :)

Nikam😏😍