Poďme sa báť

-1-

Drahý čitatelia!
Vítam vás tu u mojej knihy.
Tento príbeh bude o 19 ročnému chlapcovi menom Johnnie. Možno ho podaktorí poznáte. Je to známi Emo youtuber. Príbeh o ňom však bude vymyslený, takže to neberte tak, že to má niečo spoločné s jeho životom.
Každopádne koniec obkecavánia a vrhnime sa na to.
______________________
Rozprávačom bude Johnnie.
______________________

Leto, samé teplo, sem tam studený vetrík, prázdniny a zmrzlina. Šiel som takto von s jednou mojou kamarátkou, volala sa Diana. Síce moc von nechodím, ale leto som si chcel aspoň trošku takto užit vonku. Zvlášť keď máte pri sebe niekoho koho máte skutocne radi, vám je úplne jedno kde zrovna ste.

S Dianou sme sa stretli v parku Foltries. Je tam v strede pekná fontána na ktorej je zlomené srdce cez ktoré preteká voda ako vodopád.  A presne na tom mieste sme sa mali stretnúť.

Čakal som tam a obzeral sa či sa už Diana náhodou neblíži k fontáne. A v tom som ju uvidel.

Usmievala sa na mňa a kráčala ku mne v šatách po kolená s kvetinovým vzorom. Mala čierne baleríny a bola jemne nalíčená ako vždy. Ona mala vždy krásnu tvár už od mala a nepotrebovala sa veľmi líčiť. Mala rozpustené jej dlhé krásne a hodvábne hnedé vlasy. A pozerala na mňa jej krásnymi do žlta sfarbeními očami.

Počkať. Vidím dobre? Ona začala utekať? Že by ju niekto naháňal? Čím viac sa ku mne blížila som si všimol, že ju nik nenahaňal. Skôr než som sa stihol spamätať už bola pri mne a silno ma objala.

To sa mi ešte nikdy nestalo... Ani nie s ňou. Naozaj ma objala? Alebo mám halucinácie? Toto bolo fakt nezvyčajné. Pocítil som zvláštny pocit v mojom tele. Bolo to fakt niečo nové čo sa mi ešte nestalo. Cítiť iné telo na tom svojom, bolo to fakt zvláštne, ale páčilo sa mi to. Síce ma to najprv zarazilo ,ale potom som sa svojimi rukami pripojil a objal ju okolo pásu.

Až potom nám obom vyšlo z úst ,,Ahoj."  Ja som ho povedal takým začudovaným hlasom, no ona ho povedala ako by ma celé roky nevidela a veľmi sa tešila, že ma konečne uvidela. Nie, že by mi to vadilo, len bolo to čudné. Absolútne mi to nijako nesedelo. No nechal som to tak. Stále ma od objatia nechcela pustiť aj keď som ju ja už niekoľkokrát pustil, ale keďže som videl, že ma nechce pustiť opäť som ju objal. Obimala ma čím ďalej tým silnejšie. Bolo mi to fakt divné no nechal som to tak. Ja som ju silnejšie neobimal, pretože stým nemám skúsenosti a bal som sa, že by som ju objal silnejšie a z cesty na zmrzlinu by to bola cesta do nemocnice.

Od objatia sa trochu odtrhla no stále nedala preč ruky od môjho krku. Hľadela mi do očí a povedala tichým hlasom. ,,Ty sa ma bojíš či čo?" A pousmiala sa. ,,Nie."odpovedal som a tiež som trošku zdvihol kútiky na mojej tvári. Stále mi s jej úsmevom pozerala do očí. Ja moc nedokážem sa pozerať takto blízko ľuďom do očí, zvlášť keď ma ešte obimala a stalo sa toľko zvláštnych vecí na raz. Tak som viac menej vždy odtrhol zrak a keď som chcel skontrolovať či sa na mňa stále pozerá tak áno, stále sa na mňa pozerala.

,,Si zlatý s tým vystrašeným výrazom." Povedala ako by sa mi za to vysmievala. ,,Ale veď ja vôbec nemám vystrašený výraz, neviem o čom to hovoríš." Odpovedal som s rovnako vystrašeným výrazom.

Z objatia ma nakoniec pustila a chytila ma za ruku. Ruku som potom okamžite pustil od tej jej. ,,Ale noták." Povedala opäť s jej priveľkým úsmevom a chytila ma spať za ruku. ,,Povieš mi kurva čo sa tu deje? Prepáč ale je toho na mňa trochu moc." Možno podaktorích z vás prekvapí moja reakcia, ale skutočne to bola pre mňa nová vec. Vždy som sa od takýchto vecí držal ďalej. A taktiež sa dá povedať, že som LoveHater. Takže čo sa týka lásky, u mňa nula bodov.

,,Hej! Veď sa trochu uvoľni a chyť ma za ruku. Veď nič zlé sa nedeje." Povedala aj po mojom vybuchnuti stále kľudným hlasom. Chytil som ju za tú ruku a kráčali sme spolu cestou ku stánku so zmrzlinou. Bolo mi to divné, ale mám ju fakt rád a nechcem aby sme sa takouto hlupou vecou rozhadali. Aj keď mala by pochopiť, že na také veci niesom, no nechal som to tak.

Bolo mi to nepríjemné, no zároveň sa mi to páčilo. Som zvláštny človek ja viem, sám nechápem čo presne som vtedy cítil. Neviem či to bola nenávisť k tomu, že robím niečo čo nechcem a čo sa mi nepáči, alebo to bola tá spomínaná láska? Neviem, lebo ten pocit nepoznám. Ale hnev som mal celkom riadny, no na javo som ho nedával aby zase nedošlo k zbytočnému vypytovaniu.

Keď sme už došli k stánku so zmrzlinou. Pošepkala mi do ucha: ,,O peniaze sa nemusíš starať, zaplatím to." Toto bolo už fakt divné. ,,Nie." Povedal som. Pustila mi ruku a priblížila sa ku stánku, vedela akú mám obľúbenú zmrzlinu. Bola to čokoládová. Keď som sa snažil ísť za ňou stým že si tú zmrzlinu zaplatím sám, otočila sa a nahnevane sa na mňa pozrela. Nechal som to tak, ale bol som rozhodnutý, že sa s ňou budem musieť porozprávať.

Po kúpení zmrzliny sme si šli sadnúť spať k fontáne bez držania rúk. A tam sa začal rozhovor.

Chceš vedieť ako to dopadlo ďalej? Pridaj si príbeh do knižnice a čítaj ďalej!