Remember

"Tá má ale úder!"

Vicks

Chuan

"Myslel to dobre! Nemôžeš si to tak brať!
On... chcel ťa len ochrániť!"
"Povedz mi...na koho si strane?" Oprela som sa o pult v bare.
"Vieš, že na tvojej srdiečko!" Prehrabala sa medzi vlasmi.
"Ja... nechápem, ako mi to mohol urobiť! Myslela som si, že úprimná láska je, keď jeden druhému dôveruje. Zrejme som sa mýlila. Ale to, že si nič nepamätám neznamená, že neviem. Ja nie som malé diaťa, aby ma musel niekto sledovať skrz napichnutý mobil!"
Vzdychla som si.
"Ehm... nerada ťa prerušujem, ale máš zákazníka!" Pousmiala sa Elena a pomaly sa odkrádala preč do kancelárie.

"Dobrý. Niečo tvrdé alebo víno?" Pri tejto otázke som sa väčšinou usmiala a sledovala reakciu zákazníka, no tento krát sa úsmev nekonal a ja som pohľad venovala iba mokrým pohárom na dreze.

"Neprišiel som sa sem doraziť na mol!" Povedal vážne, ale kútiky úst mu aj tak dvíhalo.
"Nečakaná odpoveď!" Pomyslela som si v duchu a pre tentokrát môj pohľad padol na muža sediaceho za barom oproti mne.
Bol to Azijat s čiernymi vlasmi a vážnym výrazom v tvári.

"Tak potom vám asi nepomôžem!" Usmiala som sa s nevyspytateľným výrazom v očiach.
"Vieš... som tu pracovne!" Pozrel sa na mňa a postavil sa zo stoličky.
Sledovala som každý jeho krok. Nemala som z toho chlapa vôbec dobrý pocit.

"Pracovné piatky... chápem!" Chcela som zachrániť situáciu tým, že som zmenila tému.
No to som nevedela, že tejto situácii nepomôže nič.
"Vieš, posledný pracovný piatok mi priniesol akurát tak pokazené auto!" Uprel svoj pohľad na mňa a mňa zamrazilo. Začali mi dochádzať isté veci.
"No, aby som nepreháňal, boli to iba odvarené piesty!" Nespúštal zo mňa zrak.
So zatajeným dychom som sledovala, čo sa bude diať.

"Tak čo Arianna. Spoznávaš tento príbeh?"
Tak že Bryan mal pravdu. V tej audi sedel Azijat! Spomenula som si a v duchu sa zasmiala.
Načiahla som sa po nôž, ktorý bol položený na bare a začala som bar obchádzať.
"Čo odomňa chceš?" Spýtala som sa ,no on sa len pousmial.
"Pôjdeš so mnou!"
"To asi nepôjde!" Dodala som sebavedome.
"Zabiť ťa nemôžem, no zraniť ťa nemám zakázané!" Chytili nôž do ruky a hodil ho mojím smerom. Uhla som sa.
"Toto si nemal robiť. Nie mne!" Provokovala som ho stále viac a viac. Nemôžem ale povedať, že by sa mi to nepáčilo. Myslím to provokovanie. Nie to hádzanie nožmi.
"Ale, ale maličká. Mňa nezrazíš na kolená svojími sladkými rečičkami!"
Skočila som na stôl, schmatla stoličku a hodila ju po ňom. No bohužiaľ. Uhol sa a stolička sa zlomila a spodla na poličku so skleneními pohármi na whisky. Polička spadla a s ňou aj všetko, čo na nej bolo.
Roztvorili sa dvere na kancelári a z nej vybehla Elena v rozpakoch:
"Preboha, čo je to tu za hluk?" Spýtala sa, no keď sa poobzerala po miestnosti, vysvetlenie už zrejme nepotrebovala.
"Elena! Choď!" Zakričala som jej na varovanie a ona od ľaku vbehla späť.
"Nehraj sa na hrdinku Arianna!" Zasmial sa.
"Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť!" Zamračila som sa na neho.
"Ale no! Neber si to osobne princezná!"
Tak toto nemal robiť. Nech ma už nazve hociako, ale PRINCEZNÁ?
Rozbehla som sa po ňom, preskočila som barový pult a jednu mu vrazila, až spadol na zem.

"Áu... tá má ale úder!" Zafňukal.
"Mňa princeznou volať nikto nebude, rozumel si? Nikto!" Pohrozila som mu päsťou.
"Fajn, fajn. Ukľudni sa!" Na obranu zdvihol ruky. Už chýbalo, len aby zavesil bielu vlajku.
No super. Zakríkla som to. Ako na zavolanie, prišli azijatove gorili a obkľúčili Elenin bar. Rozostavali sa do nejakej "zostavy".
"To sa ma až tak bojíš, že si si musel zavolať pomoc?" Hľadela som mu priamo do očí a pohľadom sa mu vysmiala. No neviem, či sa mi to oplatilo.

Pozrela som sa na chlapa, ktorý ležal na zemi, vzala mu zbraň a namierila ju naňho.
"Pokiaľ sa niekto z vás pohne, zastrelím ho!"
Vyhrážala som sa 12tim 2- metrovým chlapom s tricepsami a nohami, ako robokop. A aby som nezabudla, aj chlapíkovi, ktorého som položila na lopatky.

"Stáli by ti neznámi chlapy za tvoj život?" Zacítila som na krku studenú, kovovú mušku.
Obzrela som sa a za mnou stálo dievča so zbraňou v ruke. Mala dlhé hnedé vlasy, hnedé oči a snedú pokožku.
"Tak čo? Ešte stále chceš zaujať pozíciu atentátnika? Pomaly ju otočila, ale stále mala zbraň namierenú na tepnu môjho krku.
"Ja?... Ja som tu snáď tá, čo obrátila bar hore nohami? S prekvapeným výrazom v tvári som pomaly skláňala zbraň. Odhodila som zbraň na zem a trfila ho do brucha.
"Áu...!",chitil sa za zasiahnuté miesto,"ty si vážne koleduješ!"
"Chuan! Nebuď ako dieťa!" Zahriakla ho a prevrátila očami.
"Tak že Chuan?" Zvedava som sa naňho pozrela.

"Felix! Ethan! Zaveďte ju do auta!" Zameral sa na mňa a ja som cítila, ako mi vrie krv. Nebolo úniku. Ešte chvíľu som váhala, či by sa presa len nedalo nejako zdrhnúť, ale chlapy, ktorí sa ku mne blížili, nevizerali zrovna mäkko.
Boli asi meter odomňa, keď vtom ktosi vystrelil a trafil práve 2 gorili, rútiace sa na mňa. Zrútili sa na zem s mlákou krvi, ktorá sa pod nimi len zväčšovala. Po nich dvoch nasledovali ostatný. Všetci do jedného padli. So zatajeným dychom som sledovala situáciu okolo mňa.
Pozrela som sa smerom, odkiaľ výstreli padli. Stála tam Elena. V ruke mala zbraň, ešte stále namierenú na miesto, kde ešte pred chvíľou stáli terajšie mŕtvoly chladnokrvných zabijakov.
"Elena?..." Šepla som po chvíli. Nemohla som uveriť, že taká nežná, elegantná a plachá dáma, akou je moja šéfka, to mohla vykonať. Samozrejme som nič nehovorila. Veď predsa mi zachránila život. Ona sa len pousmiala a žmurkla na mňa.

Pozrela som sa na Chuana, ktorý ju doslova zabíjal pohľadom.
"Ja som vravela, že nikam nepôjdem!" Usmiala som sa na neho a potom na dievča vedľa.
"Ty si vedel, že tu tá ženská je?" Pozrela sa na neho veľmi prísnym pohľadom.
"Ale ja..."
"Nič nehovor! Si úplne neschopný! Nevieš splniť ani jeden rozkaz! Mali tým poveriť mňa!" Prerušila ho a pritlačila prst o svoju hruď.
"Keby som mohla, tak ťa bez žmurknutia oka zabijem!" Vrhla naňho zabijacký pohľad.

Elena sa zľakla a zaliezla späť do kancelárie. Kľúč vo dverách sa otočil a to naznačilo, že zamkla dvere.
Dievča pri Chuanovi sa pomaly a potichu blížilo ku kancelárií. Stlačilo kľúčku na dverách no vzápätí zistila, že sú zamknuté. Cúvla o krok od dverí, nadýchla sa a nejakým super nindža výkopom vyrazila dvere.
Vstúpila do miestnosti, no po pár sekundách prišla späť. Z jej výrazu sa dalo vyčítať, že niečo nie je celkom v poriadku.

"Prišla som neskoro!"
"Ako neskoro?"
"Tak neskoro, že v kancli nikto nie je! Okno je dokorán a je to len tvoja chyba!"

***********************************

No počkať! Ak sú všetci mŕtvy, tak mám šancu utiecť z tohto pekla von! Pomyslela som si. Ale ako? Týto dvaja ma asi nepustia len tak.
No jedna výhoda tu je. Nesú ma zabiť! Prebehlo mi hlavou.

"Tak čo s ňou Vicks?" Odpľul si na zem Chuan.
Tak že Vicks? Zasmiala som sa v duchu, no následne ma smiech prešiel.
"Dostali sme rozkaz. Na tom sa nič nemení!"
Pozrela sa mojím smerom.
Ja som pomaly cúvala a čakala na vhodnú chvíľu. Chvíľu utiecť.
Pozrela som sa na zem. Bola tam Chuanova zbraň. Bleskurýchlo som ju chytila do ruky a namierila na Vicks.
Potom na Chuana a znovu na Vicks.

Už zasa. Zasa to robím. No nič. Momentálne okolnosti mi dávajú zabrať.

"Na vašom mieste by som sa nehýbala!" Pohrozila som, no popri tom som stále váhala na koho zamierim.
Vicks vytiahla zbraň spoza kožennej bundy. Nabila ju a nemierila na mňa. Pozrela sa cez plece na Chuana a niečo mu naznačila očami.
On zopakoval to, čo spravila Vicks, vytiahol zbraň spoza bundy, namieril ju na mňa a s  porazeneckým úsmevom sa mi pozrel do očí.
"Toto je tvoj koniec Arianna!"
Pustila som zbraň na zem a zdvihla ruky hore.
Mal pravdu. Je to môj koniec.

Vicks ma odviedla do veľkého, čierneho auta s tmavým sklami. Zrejme aby ma nikto nemohol zachrániť. Aby mi nikto nepomohol. Moja cesta do pekla sa začala.