Why?

Tma.

Nepreniknuteľná a nikdy nekončiaca tma.

Cítil som, ako sa mi temnota postupne zarezáva pod kožu. Ako ma prebodáva ako tisícky ostrých nožov. Ako moje telo prestáva púšťať a prepúšťať teplý vzduch, ktorý som predtým vydychoval do jej plných pier. Ako moje teraz už iba chladné srdce, ktoré kedysi bilo len pre ňu, prestáva spolupracovať. Cítil som, ako moje vždy do nej zahľadené oči, ktoré pred sebou stále mali jej rozkošný úsmev a dokonalé krivky, pomaly slepnú. Končeky prstov, ktoré sa ešte nedávno hladko a nežne kĺzali po jej tele, odrazu strácali cit. Bolesť v mojich pľúcach každou chvíľou silnela a silnela, už som ju ani necítil.

Umieral som.

Čím som si to zaslúžil? Čo tak hrozné som jej spravil, že mi preto tak podlo vrazila nôž do chrbta? Veď som ju miloval, každý jeden deň som jej to dokazoval. Dával som jej jej obľúbené kvety, bozky na tvár pri každom príchode a odchode. Správal som sa k nej ako k princeznej, ba priam kráľovnej. A po niekoľkých rokoch mojej zdanlivo opätovanej lásky k nej zistím, že z jej strany nikdy nebola skutočná. Že moja bezhlavá zamilovanosť bola len využitá v jej vlastný prospech. Pre jej vlastnú zábavu. Bol som slepý. Myslel som, že ma naozaj miluje tak ako ja ju, a preto som si nikdy neuvedomil, že tie dve slová mi nepovedala ani raz. Ani jediný raz. Ako som to doteraz mohol nevidieť? To som bol až natoľko zblbnutý, že som veril, že by sme mohli byť spolu ako v rozprávke, kde všetko končí šťastným koncom? Očividne do toho momentu áno.

Nebol to deň ako všetky ostatné. Dnešok mal byť výnimočný. Mali sme si ho zapamätať do konca našich životov, pretože dnes som ju chcel požiadať o ruku.

Ráno som vstal ako vždy do práce, v ktorej som si kvôli výnimočnosti dnešného dňa vzal voľno. Bol som nervózny, no zároveň neskutočne šťastný. Nedočkavosť spaľovala každý sebemenší kúsok môjho tela. Nedokázal som do seba dostať jediné sústo z raňajok, ktoré pre mňa ako vždy ráno pred prácou pripravovala. Dom som dokonca opustil oveľa skôr než inokedy. Čakal som dlho, ale teraz ma už nič nedrží, a tak som rovno mieril do zlatníctva na kraji mesta. Už dlhšie som bol s tou paňou, ktorá tam pracovala dohodnutý. Je to naozaj milá postaršia žena. Občas, keď ju stretnem v parku venčiť psa alebo sa len tak prechádzať, vždy sa s ňou zhováram. Vie mi dať rady, ktoré ma nikdy nesklamali. Teda až doteraz.

"Veď už ju požiadaj o ruku."

Jej návrh mi rozbúšil srdce. Chcel som to spraviť už skôr, vlastne som to aj mal spraviť skôr, no nikdy som na to nemal odvahu. Vždy, keď som to chcel skúsiť, zachvátila ma menšia panika, a nejako som sa z toho vykrútil. Vtedy mi vírili v hlave otázky, že čo ak ma odmietne? Čo ak so mnou nebude chcieť žiť po zvyšok svojho života? Čo ak odíde? Bol som vždy vydesený z toho, čo by sa mohlo stať, až kým mi tú predstavu neznenila tá postaršia žena. Odrazu som nemal strach to spraviť. Bol som plne odhodlaný za ňou prísť a kľaknúť si pred ňou. Pochybnostiam som nedával žiadnu možnosť ovládnuť moje telo. To som však nevedel, čo ma bude doma čakať.

Z nedočkavosti som robil veľké a rýchle kroky. Už som chcel vidieť jej šťastný úsmev, jej slzy radosti, ktoré by ronila od rovnakého dojatia ako ja.

Namiesto jej úsmevu ma však čakal len šok. Vidieť ju s niekým iným pre mňa bolo oveľa horšie ako keby ma mali mučiť niekde v nejakej zatuchnutej pivnici, kde by mi spoločnosť robili len staré chudé potkany a krvavé škvrny po celej miestnosti. Dokonca by som prijal aj návštevu pekla, len nie to, čo som videl.

Stál som na prahu dverí, bol som neschopný pohybu. Ruka, v ktorej som držal krvavočervenú krabičku, kde sa skrýval zlatý prsten, sa triasla rovnako ako aj druhá. Pery sa mi od prichádzajúceho plaču chveli a celé telo polial studený pot. Oči som vytriešťal na ten hrozný výjav, ktorý sa odohrával predo mnou a v hlave sa mi vybavilo len jedno jediné slovo.

Prečo?

Z toho pohľadu som celkom stratil rozum. Celá moja predstava spoločnej budúcnosti sa rozpadla ako domček z kariet. Odrazu som mal pocit, akoby som celý čas bol len nejaká handrová bábka, ktorú jej majiteľ odhodil do kúta, lebo mal lepšiu. Prečo by sa predsa mal zahadzovať s nejakou starou, keď môže s novou, lepšou?

Očami som vyhľadal tie jej a veril, že mi potvrdia, že toto je len hnusná nočná mora alebo len nedorozumenie, ktoré sa dá jednoducho vysvetliť. No moja nádej bola zmarená, keď sa v jej očiach odzrkadľoval len strach o seba, či jej od zlosti niečo nespravím.

Spravil som jeden krok dozadu. Potom druhý a tretí, až som sa prudko zvrtol a vybehol z domu. Utekal som čo mi nohy stačili, aj keď som nevedel kam. Slzám som nechal voľný priechod. Celý ten scenár sa odohral len za pár sekúnd, no mne to prišlo ako veľmi dlhé hodiny. Hodiny utrpenia, ktoré nikdy neskončia. Ktoré sa mi budú prehrávať do konca života. V hlave mi vznikla myšlienka.

Čo tak si ten život skrátiť?

Hoci to bol absurdný a urýchlený záver, no v tej chvíli mi prišiel najvhodnejší. Ten obraz by ma prenásledoval všade, kým by som poslednýkrát nezavrel oči, a tú predstavu som nezniesol. Tak načo čakať? Prečo by som mal trpieť, keď to môžem ukončiť hneď?

Moje nohy bezmyšlienkovite zmenili smer a ja som utekal k veľkému mostu na konci mesta. Mal som to miesto rád. Vždy som tam chodieval, keď toho na mňa bolo veľa a nevedel som si dať rady. Pohľad do veľkej dravej rieky prúdiacej pod mostom ma vždy dokázal ukľudniť a mne sa najlepšie premýšľalo pri hlasnom šume vody. To bolo niečo, čo som teraz potreboval.

Dobehol som ku kraju mosta a vyčerpane sa oprel o zábradlie. Nohy s mal z toľkého behu ako z olova. No to nebolo niečo, čo ma v tejto chvíli trápilo. Na rozum mi chodili len depresívne myšlienky, ktoré sa postupne menili na samovražedné. Odrazu mi ten most prišiel oveľa žiarivejší a čistejší než inokedy. Divoká rieka na mňa mala akýsi zvláštny upokojujúci účinok. Aké by to bolo byť súčasťou jej veľkých vĺn?

Myšlienka celkom posadla moje telo. Bol som rozhodnutý zistiť odpoveď na moju otázku. Veď aj tak tým nemám čo stratiť. Už som stratil ju a ona bola moje všetko.

Preliezol som zábradlie a ocitol sa nad dravou vodou, ktorá ma volala k sebe. Na chvíľu ma pochytil strach, ale pocit voľnosti ho potlačil do úzadia. Bol som slobodný. Nič mi nebránilo v tom, aby som skočil.

Urobil som krok do prázdna a začal padať do modrej čierňavy podomnou. A preto som teraz tam kde som. Unášaný divokým prúdom a nesený do neznámej krajiny, ktorá ma zbaví všetkých trápení.

Poslednýkrát som sa pokúsil o nádych a potom ma už len pohltila tma.

Nepreniknuteľná a nikdy nekončiaca tma.