Nothing

1. Kapitola

,,Bude ti lepšie...časom," niečí drsný hlas na chvíľu narušil ticho. Ticho. Odteraz to bolo asi jediná vec, ktorá ma obklopovala. Môj jediný spoločník. Ticho a tma. Temnota.

Tým jeho slovám ale neverím. Na pery sa mi pri nich takmer dral úsmev. Presne to ľudia zvyknú hovoriť. Časom ti bude lepšie, časom sa to vyrieši, časom zabudneš. Nie, zabudnúť nie. To jediné by bolo asi ešte horšie. Zabudnúť a už nikdy si ju nepamätať. Viem, že už ju neuvidím, ale môže žiť aspoň v mojej mysli, v mojich spomienkach. Kým si ju budem pamätať, nikdy v skutočnosti nezomrie. Práve preto bolo pre mňa dôležité oslobodiť svoju myseľ od tých slizkých pazúrov temnoty, ktorá ju teraz ovládala a menila všetky moje spomienky na niečo divné a odporné.

Všetko sa odrazu zdalo tmavšie, temnejšie, nevýraznejšie. Akosi divne rozmazané. Už viem aké to je, keď pre vás všetko stratí význam. Okolitý svet už pre mňa nie je dôležitý. Veci, ktoré inokedy robím automaticky sa mi teraz pripadali nemožné a zložité. Akoby tým ako odišla si zobrala zo sebou aj návod na obsluhu môjho tela. Jednotlivé svaly ma vôbec nepočúvali. Ani keby sa všetky zaseklo.

Meravé prsty, nechty zarývajuce sa hlboko do kože, krv kvapkajúca z polmesiačikovytých rán na dlážku. Roztrasené ruky, studený pot stekajucí po chrbte, horúce slzy rynúce sa z privretných očí za prítomnosti mučivých vzlykov. Hlboký nádych a potom roztrasený výdych. Kyslík mi do pľúc vnikal len ťažko, nepravidelne. Z jeho nedostatku sa mi krútila hlava, zahmlievalo sa mi pred očami.

Sprevádzala ho aj nepríjemná bodava bolest v hrudníku. Vôbec mi však na nej nezáležalo, neprekážala mi. Ani nechty zaryté do kože, ani chlad, ktorý ma obklopoval. Žiadna bolesť totiž nemohla byť horšia ako tá ktorú mi spôsobovala jej strata. Bez nej môj život nemá zmysel.

Bola nenávratne preč, rovnako ako cit v mojich prstoch, ktoré boli studené ako ľad. Nepríjemný pocit sa vkrádal ku mne podobne, ako sa plíži mráz. Potichu nepozorovane sa zakrádal po zemi. Prichádzal postupne, až nakoniec pohltil všetok priestor okolo mňa a zostal iba chlad a nepríjemný pocit samoty.

Nemám pre čo žiť. Táto skutočnosť mnou otriasla ako ešte nikdy nič predtým. Znemožnovala mi dýchať. Horšie však bolo, že sa mi už dýchanie nezdalo dôležité a už vôbec nie prvoradé. Medzi moje najsilnejšie pocity patrila túžba odísť rovnako ako odišla ona. Opustiť  všetko. Odpútať sa od tej neznesiteľnéj bolesti. Bolo to tak ľahké. Tak málo trebalo na ukončenie toho trápenia. Len prestať dýchať. Aj tak bolo dýchanie pre mňa ťažké, takmer nemožné. Tak prečo sa naďalej bezcieľne trápiť?

Odpoveď, mi bola známa ešte skôr, ako mi na um prišla otázka. Bolo to kvôli nej. Ona by sa nechcela pozerať na to, ako sa poddávam tomu strachu. Ako si volím jednoduchšiu cestu, na ktorej konci je smrť. Bolo ironické, že ma držala pri živote aj po vlastnej smrti. Vždy keď sa mi pred očami objavila jej tvár, ako sa spokojne usmieva a vraví, že neskôr bude všetko v poriadku a že riešenie tejto bezvýchodiskovej situácie príde samo, si uvedomím, že nemôžem zomrieť. Nemôžem prestať dýchať. Zo všetkého najmenej by chcela vidieť ako sa vzdávam. Aj tak, aj napriek všetkým tým logickým dôvod, ma smrť stále lákala. Lákal ma ten slastný pocit konca a šťastia, ktorý koniec prináša.

To poznanie podobné výbuchu. Výbuch sám o sebe nezničil len veci o svojej bezprostrednej blízkosti. Tlaková vlna totiž roztriešti sklo aj vo vzdialenosti niekoľko desiatok kilometrov. So mnou to bolo podobne. Výbuch zničil len časť mojej mysle. Len kúsok môjho sveta. Oheň a tlaková vlna sa však šírili ďalej s cieľom zničiť všetko, čo im bude stáť v ceste. Predstavila som si ako sa pomyselný oheň pomaly plíži zákutiami mojej hlavy a nenasýtne svojimi dočervena rozžeravenými jazykmi oblizuje a ničí, už aj tak poškodené spomienky.

Nezastaviteľne sa šíril ďalej a s ním aj vedomie, že ak ho nezahasím, ak mu neznemožním šancu sa naďalej rozpínať, onedlho pohltí všetko, čo pre mňa niekedy niečo znamenalo. A nezanechá po sebe nič iba na uhol obhorené ruiny môjho kedysi normálneho mozgu. Ako asi vyzerá myseľ bez myšlienok, spomienok a pocitov? Myseľ, v ktorej oheň zničil všetko až napokon zostala len kopa ruín? Nie, nechcem to vedieť. Na niektoré otázky jednoducho nechceme počuť odpoveď, aj keď sa ich pýtame.

Napĺňal ma strach. Strach z toho, ako bude vyzerať moje vnútro ak ma tá temnota naozaj celkom pohltí a oheň spáli celé moje ja na uhol. Keď nadobro opustím svoju hlavu. Možno, že vnútro mojej mysle bude vyzerať ako starý dom. Všetko bude pokryté vrstvou prachu. Cez zastreté záclony môjho vnímania nebude prenikať ani lúč svetla zo skutočného sveta ľudí.

V mojom mozgu bude panovať tma a ticho. Presne ako staré opustené domy z hororových filmov. A ja budem chúliac sa v temnom kúte čakať, na niekoho dostatočne odvážneho a šialeného na to, aby ma objavil.

Dostatočne trpezlivého na to, aby si našiel čas na utretie prachu a povymetanie pavučín, z kútov opusteného vedomia. Na niekoho zvedavého, kto by preskúmal každý kúsok temného domu, až kým by nenašiel mňa. Musel by byť veľkoduchý, aby sa na mňa pozrel pohľadom plným súcitu a pomohol mi. Ošetril by mi staré rany, ktoré stale neprestali krvácať, pretože ich majiteľ si ich musel najprv uvedomiť a vziať na  vedomie, aby sa mohli začať liečiť.

Trebalo by čas kým by sa všetky zahojili, až nakoniec vybledli na jazvy, ktoré pripomínajú krajinu beznádeje plnú tŕnistých ciest, ktorou mi pomohol sa presekať až sme nakoniec objavili moje staré, usmievajúce sa ja, vítajúce nás s otvorenou náručou.