Potter? Never!

1. Kapitola

"Lucy Rowellová." Veľkou sieňou sa ozval jej rázny hlas. Všetky uši spozorneli a očakávali príchod ďalšieho prváka do ich fakulty. Pohľady smerujúce na mňa ma viac znervózňovali ako samotné triedenie. Pri Merlinovej brade. Moje malé, trasľavé nohy viedli ku malej stoličke v strede Veľkej siene. Opatrne som si sadla a nervózne som sa pozrela na profesorku. Za tie roky určite vedela, že nie som jediná, ktorá ma z toho strach. Triedenie je veru vážna vec. Ovplyvní celú vašu existenciu na Rokforte. Mračiaci klobúk mi jemne položila na hlavu a kúsok odstúpila. V mojej mysli zrazu zostalo len jedno slovo. Bystrohlav. Popravde, nechcela som byť práve v tejto fakulte. Samozrejme nič proti tejto fakulte nemám. Určite sú tam zaujímavý ľudia a hlavne múdri ľudia. Ale vždy som snívala o Chrabromile. Pravdepodobne asi aj preto, že moje kamarátky boli už pred pár chvíľami „zvolené" do Chrabromilu. No dalo sa to očakávať, pretože ich rod patril do Chrabromilu. A ten môj zase do Bystrohlavu. Bála som sa. Aj s mamou sme o tom hovorili veľmi dlho. Vravela, že nezáleží na tom, v akej fakulte bola tvoja rodine predtým. Klobúk vezme do úvahy aj tvoje city.

"Ďalšia z rodu Rowellových. Pravda, pravda. Bystrá si. Ako všetci Rowellovci." nahlas uvažoval čarovný klobúk. Nervózne som dlaňami drvila stoličku podo mnou.

"Už to mám!" zvolal.

"CHRABROMIL." sieňou sa ozval veľký potlesk chrabromilskych študentov. Všetci vstali a s radosťou vítali nového člena. S veľkým prekvapením, ale za to oveľa väčšou radosťou a šťastím som poskočila ku chrabromilskému stolu. Rose ma s krikom plným radosti objala a usadili sme sa ku stolu. A myslím, že môžem vyhlásiť, že je to najlepší deň v mojom živote. Musím napísať mame o tejto veľkej novine. Mala pravda. A to mama vždy má. Predsa klobúk dal na moje pocity. Neviem či je to možné, ale raz by som mu za to mala poďakovať. Môj veľký úsmev zrazu sklesol, keď moje oči stretli Potterov zvláštny pohľad. James Sirius Potter.

Po celej ceremónii, menšom príhovore riaditeľky Mcgonagalovej nám popriala dobrú chuť a mohli sme sa pustiť do skvelého jedla. Mňa to však rýchlo prešlo. Nedokázala som jesť, pretože ma Potter sediaci o dva miesta oproti obdarúval nepríjemnými pohľadmi. Ani som nevedela identifikovať, či bol  nahnevaný alebo sklamaný. Rose do mňa jemne šťuchla. Pohľad som presmerovala na ňu. Očami behala od môjho plného taniera ku mne.
"Nie som hladná." povedala som. Rose ma obdarila nechápavosťou a ďalej pokračovala v jedení. S Rose sa už poznáme od malých detičiek, pretože moja mama je dobrá priateľka s jej rodičmi a taktiež aj s Potterovcami. Áno aj s Potterovcami. Sú to veľmi milí ľudia. Aj Lily a Albus. No jediný jedinec ich rodiny ma nenávidí. A ani ja jeho. Nie je to bezdôvodné. Každý príbeh má nejaký takýto dôvod. My s Potterom ho máme tiež. Začala sa to už od malých detí. Obľubovali sme jemné provokovanie a robenia si zle navzájom. Zostalo to tak až dodnes. Za ten čas viem, že je arogantný, sebecký, povýšenecký a namyslený Potter.