Niekedy sa proste všetko poserie.
Chvíľu prežívaš konečne radosť v srdci, ale zrazu príde ten náš známy kamarát Smútok.
Všetko sa to na teba valí a ty nevieš čo s tým.
Nedá sa prestať.
Pohltí ťa.
Drží sa ako kliešť a nechce pustiť.
Prečo nemôžme byť voľný?
Prečo sa nemôžme oslobodiť od toho žiaľu? Od problémov, od zúrivosti, od toho, že nám niekto chýba a už tu nie je? Prečo?
Za čo si zaslúžime byť držaný v okovách Smútku?
