Say Something / SK POZASTAVENÉ

Pilot

Vedela som,že tento deň je iný.
Dnes som išla s mamou do mesta. Bohužial sa prejavila moja choroba a nevydržala som tam dlho. Chcela som újsť no začalo sa mi ťažko dýchať,takže som ihneď odpadla.
Keď som sa zobudila bola som doma. Otvorila som dvere izby a načúvala rozhovor rodičov.
"Toto nemôže pokračovať. Raz na to príde. S jej vekom sa to zhoršuje."
"Ja viem,ale čo urobíme? Nič o tom skoro neviem."
"Myslíš,že príde?"
"Neviem,ale ak áno nemôžme tomu zabrániť."
"Máš pravdu."
Prišla som k nim ako keby som nič nepočula.
"Som hore." Usmiala som sa.
"Vďaka bohu Ashley vyľakala si ma keď si odpadla."
"Neviem. Necítim sa dobre medzi týmtom všetkým."
"Zlepší sa to."
"Kedy?"
"To neviem."
"Idem do lesa."
"Dobre dávaj si pozor." Objala ma mama a išla som. Púšťali ma do lesa,pretože potom som sa cítila lepšie.
Nezaujmala som sa o žiadne bytosti alebo tak. Čítala som obyčajné knížky o láske. No aj tie mi prišli absurdné.
Prečo by niekto obätoval všetko len kvôli niekomu koho nepozná?
Cestou hlboko do lesa som na ceste zbadala stvorenie.
Bolo ďaleko nevedela som čo to je.
Tak som sa k tomu začala priblížovala. Stále sa nehýbalo.
Potom som si uvedomila čo zač je to.
Vlk. Čierny vlk.
Vyľakane som sa naňho pozrela. Zavrčal. Nedokázala som sa pohnúť. Strach ovládol všetky moje nervy.
Prešiel okolo mňa a prezeral si ma.
Čo má zaľubom?
Nakoniec som spanikárila,pretože stál za mňou.
Otočila som sa k nemu. A rozbehla sa smerom medzi stromi. Utekala som ako len mohla. Cítila som niekde vnútri šťastie. Prečo asi? Komu by sa podarilo byť tak blýzko vedľa vlka a pri tom nemať žiadnú újmu?
Započula som zase to vrčanie.
Nevládala som a zostalo len spomaliť.
Keď som sa otočila hodil sa na mňa. Vrčal.
Bála som sa.
"Nie daj mi pokoj!"
"Vypadni!"
Podarilo sa mi dostať sa kus od neho. Pozerala som na neho a snažila nájsť svôj normálny dych.
Čo spraví? Zabije ma?
Zatvorila som oči pri tej predstave ma striaslo. Nechať tu rodičov by som nedokázala.
Kňučanie ma prinútilo otvoriť oči.
Vlk sedel oproti mne a pozeral na mňa. Hlavu mal naklonenú do prava.
Pozoroval ma,ale prečo? Je to len vlk nie človek.
Pohol sa ku mne a ja som cúvla do zadu.
Zakňučal a hlavu si položil na packy. Vyzeral smutne. Môže byť vlk až tak viditeľne smutný?
Pohol sa ku mne. Tentokrát som necúvla.
Šepkala som si pre seba.
"Kľud kľud."
Keby ma chcel zabiť už som desať minút mŕtva.
Prešiel pri moje nohy a položil si tam hlavu.
Prekvapilo ma to.
Neopovážila som sa ani pohnúť. Pozeral na mňa.
Toto nie je normálne správanie vlka určite. Alebo som zase odpadla a toto je halucinácia.
Tak či aka bola pravda jeho srsť vyzerala krásne. Správal sa ku mne milo.
Chcela by som ho pohladiť.
Neviem ako,ale moju myšlienku tušil.
Oblízol mi ruku. Zdvihla som ju a pohladila ho na chrbte.
"Toto sa mi zdá však?"
Šepla som pre seba predsa ma nemohol počuť.
Jeho srsť bola hebká. I keď vyzeral strašideľne bol milý.
Nechcem,aby toto bol sen.
Takto som tam chvíľu sedela. Zapadalo slnko a ja som musela ísť domov. Nevedela som ako bude reagovať no zliezol zo mňa.
Viem je to predsa vlk no i tak.
"Musím ísť domov."
Mala som pocit,že kývol. Potom som si to uvedomila. Celú dobu som sa usmievala doslova som sršala šťastím. Prečo sa tak cítim?
Otočila som sa no potom.
"Moment kde je cesta?"
Vlk išiel dopredu. Mám ísť za ním?
Rozhodla som sa ísť. Zaviedol ma naozaj prekvapivo k ceste.
"Ďakujem." Pozrela som sa naňho a išla ďalej. Počula som sa sebou kroky. A tak po pár minútach som sa otočila.
"Nemôžeš ísť so mnou."
Pozrel na mňa prekvapivo.
"Prepáč,ale si vlk a moja mama by mi to nedovolila."
Pozrel na mňa zranene.
Zakňučal a sklonil hlavu.
Otočila som sa k ceste. No možno ak by som prehovorila ot-
V tú chvíľu som sa otočila na vlka. Lenže už to vlk nebol,ale človek!
"Ale,ja musím isť s tebou."
Len som naňho udivene pozrela.
Prečo je z neho človek? Ako? Mal čierne vlasy a prenikavé zelené oči.
Celá som len stuhla.
"Sme stvorený pre seba navzájom."
"Bez teba nedokážem žiť. A som si istý,že ani ty bez mňa." O čom to hovorí? Jak stvorený?!
"Mýlim sa?" Nevedela som ako na toto odpovedať
"Prosím." Videla som mu v jeho zelených očiach zúfalstvo. Pri jeho hlase som sa cítila divne. Jeho oči toto všetko na mňa pôsobilo divne.
"Povedz niečo." Nezmohla som sa ani na slovo. Otočila som sa a chcela odísť. Keď som videla,že ma išiel chytiť za ruku otočila som sa.
"Nedotýkaj sa ma!"
Tohoto všetkého som sa bála. Jeho zlomenosť som videla v celom jeho postoji. Čo čakal?
"Veď si sa ma už nebála."
"Kto si? Ako si sa- toto všetko-"
"Moje meno je Ryan."
Niako sa to vysvetlí.
"Dobre Ryan. Čo chceš?"
Pozrel na mňa nechápavo.
"Ty nevieš kto som?"
"Nie? Každý deň nevidím človeka sa v lese meniť na vlka!"
"Ale, ja niesom človek."
"Tak čo?"
"Vlk."
"Ale, teraz si človek!" Nechápala som to.
"Aj teraz si ty človek."
"Lebo ja som človek."
"Nemožné."
"Ako to myslíš?"
"Si vlk tak isto ako ja."
Zasmiala som sa.
"To je hlúposť. Neviem sa zmeniť tak isto ako ty."
"Lebo ťa to nikto nenaučil."
"Ako si ma našiel?"
"Podla pachu myslel som,že keď ma uvidíš v podobe vlka tak sa nevystrašíš."
"Opak je pravdou."  Nadýchla som sa a vydýchla.
"Ja idem domov."
"Dobre."
Divím sa,že ma tak ľahko pustil.
Pri dome som,ale zase počula kroky.
"Prečo si ešte stále tu?!"
"Lebo mám byť s tebou."
"Nepoznám ťa. Ja niesom vlk!"
"Ale, si čaká ťa celá svorka a aj tvoj Alfa."
"Môj Alfa?"
"Áno ja som Alfa."
Nechápavo som pozerala na neho.
"Som vodca svorky."
"A kde ju máš?"
"Som sám lebo som ťa išiel hľadať."
"Prečo by si ma hľadal?"
Pokrútila som hlavou.
"Nechoď za mnou." Otvorila som dvere a zamkla.
"Ahoj zlatko ako bolo?"
"V pohode som unavená idem si ľahnúť."
Je jasné,že im to nepoviem.
Išľa som hore a otvorila dvere izby a zavrela ich.
Otočila som sa a na posteli sedel Ryan.
"To si zo mňa robíš srandu."
Ahoj! :)
Máme tu novú knihu :D.
Tentokrát zase inej témy. Každopádne dúfam,že sa bude pačiť.
Vaše prvé dojmy? Píšte do komentov! :D
Simple_girl♡