It is just dream

Oteeec!

"Kam ideme? " povedala som už pokojne ale z obavami. "Do nemocnice" a zaradil vyžšiu rýchlosť. "Do do do nemocnice??? " začala som koktať. " Áno,  volal mi doktor. Je tam tvoj otec." hovoril stále rovnakým hlasom bez žiadnej emócie v tváry. "A a ale prečo volal doktor tebe a nie mne?  ja som jeho dcéra." povedala som strašne slabým hláskom ako keby som šeptala spiacemu dieťaťu. "Mno pre to, lebo som bol posledná volaná osoba v jeho telefóne. Dnes do obeda mi volal že či dnes budem z tebou a povedal čo sa stalo, vraj mám na teba dávať pozor. Ale to nieje podstatné, teraz ide o neho. " zdalo sa mi to, alebo sa mu tvárou mihol strach?  "Ale čo sa stalo?  Prečo je tam?" strašne som sa bála. Dany pridal a začal sa ponáhľať a jazdil tak ako nezvykne. Po dlhej chýli ticha sa jemne ozval: "Neviem pre čo je tam vraj nejaká nehoda. Neviem viac, to sa opýtame v nemocnici, teraz vystúp, už sme tu." a fakt. Zastavili sme, otvorila som dvere a ztriaslo ma. Neviem prečo,  zrazu som mala zimomriavky, bolo mi smutno, chcelo sa mi plakať a vrieskať. "Ann, kľud nieje to až také zlé ako som to možno povedal, všetko bude ok." pristúpil ku mne, objal ma a po tom zamkol auto. Chytil ma za ruku a vykročil smerom ku vchodu do nemocnice. Nemocnica bola chladná, studená a neprijémna. Dany pristúpil k nejakej pani a niečo jej hovoril.  Nerozumela som čo. "Mno, Ann tvoj otec je na izbe 25 G. " povedal a viedol ma na poschodie. Po veľa veľa schodoch sme prišli ani nwm na aké oddelenie. Biele dvere z nápisom 36- časť G. Dany má stále držal za ruku, zovrela som mu ju silnejšie a otvorila dvere. "Ooh ocko,  čo sa stalo?" do očí sa mi nahrnuli slzy. V škaredej nemocničnej posteli ležala popbväzovaná postava, zakritá paplónom. Ani vzdialene nepripomínala toho muža plného života ako bol ešte pred mesiacom môj ocko. Na jeho tvári sa zjavil nepatrný úsmev: "Som rád že ste tu, obaja.Mal som autonehodu zlatko." Hiiii, od ľaku som nevedela chytiť dych.  "Dobrý deň, prepáčte ale pán musí ísť na rengen, môžete ho počkať na chodbe, nemalo by to dlho trvať" vstúpila sestrička na izbu. Bez slova sme len uhli a sledovali ako ho berú preč. "Anna? Anna Buková?" pri počutí môjho mena som sa strhla a Dany tiež. "Som primár nemocnice, asi by som vám mal povedať čo sa stalo." povedal mierne. "Áno mal." povedal Dany. "Váš otec mal autonehodu, zrazil sa z nejakou pani v červenom nissane. Bol pod pvlivom alkoholu, mal jedno promile. Ale nebola to jeho chyba ale ajtak jezda pod vplivom je trestná. " "A čo mu je?" povedala som z obavami. "Mal otras mozgu, má zlomenú nohu je to komplikovaná zlomenina, zlomenú kľúčnu kosť a natiahnuté svaly na krku. Mám pre to aj zložitejšie definície ale snáď vám to stačí." Pokúsil sa o mierny úsmev. "Ďakujeme." povedal Dany keď videl môj zúfalý výraz. Vzal ma za ruku a keď odišiel doktor ma jemne pobozkal. "Všetko bude dobré láska." objal ma a ja som sa úplne ponorila do jeho objatia.  Konečne som sa trošku uvoľnila. Potom má vzal za ruku a vyšli sme na chodbu a sadli si na lavičku. Bez jediného slova nám bolo jasné, že tu počkáme na môjho ocka. Oprela som si hlavu o jeho rameno a chytila ho za ruku.

Taak, špeciálna časť napísaná na mobile, pre to je kratšia :) pomaly vás tu pribúda čo ma nesmierne teší :) ak sa vám páči vote+koment :) nová časť čoskoro :D dúfam že bude dlhšia :) M.