When I was in love //taekook

1.

Jungkookov pohľad

Ako každý deň idem do školy, ale toto nieje len tak obyčajný deň. Toto je jeden z tých dôležitých. Dalo by sa povedať, že najdôležitejší v mojom doterajšom živote. Dnes vídem s pravdou na povrch. Už pár mesiacov skrývam svoje city k Taemu, no už to ďalej nevydržím. V posledných dňoch ma to tajomstvo zožieralo zvnútra. Dusiť to v sebe naďalej je takmer nemožné. Každý jeho dotyk som si užíval naplno a vždy som sa snažil byť čo najbližšie pri ňom. Každý jeho pohľad ma dokázal rozpáliť a každý jeho úsmev úplne roztopiť. Absolútne netuším ako zareaguje, ale nedokážem len tak stáť a tváriť sa, že sa nič nedeje. Všetko sa deje, len to nikto nevie. Možno moje city opätuje a budeme spolu, alebo sa mu zhnusím a pri najlepšom ma len vysmeje a odkopne. Nechcem ho stratiť. Stratiť najlepšieho kamaráta je ako stratiť člena rodiny. Hups, oprava, najlepšieho kamaráta ktorého potajme milujete. Naozaj neviem čo od neho čakať. Priateľku nemá, ale to neznamená, že je hneď gay. Nikdy sa ku mne nespráva ako keby som bol viac než len kamarát. Nerátam objatia pri výnimočných situáciách a letmé dotyky keď prechádzal okolo. Za to ja som sa k nemu správal vždy ako keby bol viac. Veď pre mňa aj je.

Vidím ho stáť pri svojej lavici. Hneď na neho zamávam a on s úsmevom odkýva. Kiežby sa takto usmieval aj po tom čo mu to poviem. Bez váhania prejdem k jeho lavici a snažím sa zo seba vytlačiť nejakú zmysluplnú vetu. Nakoniec ma prebehne on.
,, Si nejaký vyklepaný, deje sa niečo? Vieš, že mne môžeš povedať všetko." povedal a usmial sa na mňa. Ďalšia z vecí ktorú na ňom milujem. Vždy som mu mohol povedať všetko. Nemali sme pred sebou žiadne tajnosti. Teda až na tú jednu, najväčšiu o ktorej nemá ani potuchy.
,,Ehmm... Ja-ja len... Šiel by si so mnou po škole von?"
,,Jasne, že hej! To z toho si mal taký stres? Veď ja ťa nikdy neodmietnem." znova ten úsmev. Bože čo to so mnou robíš. A či ma nikdy neodmietneš? Ani si nevieš predstaviť, ako si želám aby to bola pravda.
,,Nie to nie preto... To ti poviem vonku." Žmurkol som na neho a išiel si sadnúť do lavice, no Tae ma chytil za plece a otočil naspäť.
,,Ja len... Aj ja ti chcem niečo vonku povedať. Je to pre mňa veľmi dôležité" nervózne sa usmial, začervenal sa a pozrel sa do zeme. To nieje možné, sám pán veľký Kim Taehyung sa tu predo mnou červená? No mne sa sníva.
,,Dobre teda, ta-tak mi to povieš po škole." Tentoraz sa mi úspešne podarilo odísť na svoje miesto.

Po škole, Jungkook:

Už nervózne prešlapujem pred vchodom. Zazvonilo síce iba pred chvíľou, ale ja som hneď zo školy vybehol. Chcem to mať už za sebou. Ako najväčší srab som sa z toho vykecal v škole, teraz už to už spravím. Panebože čo mu to toľko trvá. Stojím tu už asi hodinu. Ok, to je prehnané, ale stojím tu dlho.
Tam je. Jeho tvár by som spoznal hocikde.
,,Tak, som tu, môžme?" spýtal sa ma.
,,Hej hej jasne. A kam vlastne pôjdeme?" pokúsil som sa o úsmev. Nevyšlo. Musel som vyzerať naozaj divne.
,,Môžme ísť do parku, tam si sadneme na lavičku. Čo ty na to?"
,,Hmm to znie fajn." Tentoraz som sa vážne usmial.

Po ceste do parku sme preberali školu, čo je nové doma a také tie typické blbosti ktorými sa zachraňujú situácie, keď je to trápne ticho.

Už sme tu. Pri lavičke. Obidvaja sme si sadli a opreli sa.
,,Tak, čo si mi to chcel povedať?" hodil na mňa milí úsmev, z ktorého keby že nesedím, určite padnem na kolená.
,,Ehm... Začni radšej ty." Srab. Srab. Srab. Nadával som si v hlave. Vážne som ho sem vytiahol na to, aby som mu povedal "začni ty"? Asi sa zaškrtím.

,,Ale no ták, prvý si ma vypýtal von, tak prvý hovor." Panebože nech sa už neusmieva. Vždy bol taký zlatý? Musím si ho celého prezerať. Centimeter po centimetri. Akoby som ho už nikdy nemal vidieť. Úprimne? Som s takým koncom zmierení. Pfff... Blbosť, nikdy by som sa s tým nezmieril.
,,Eh... No okej takže... Hovorí sa mi to ťažko ale... " a vtedy ma niečo napadlo. Mohol by cítiť to isté? V škole sa červenal, musí mi povedať niečo dôležité a teraz sa tu vyškiera ako slniečko na hnoji. No, je jediný spôsob ako to zistiť... Začal som sa k nemu naklánať a on tiež. Počkať, čo? Práve zapalujem imaginárny ohňostroj. No, ale všetko to skončilo keď sa zrazu odtiahol a nechápavo na mňa pozeral. Chcel som sa spýtať čo sa stalo, no on mi v tom zabránil. Konkrétne jeho ruka. Vrazil mi facku. A to dosť silnú. Bože ja som magor. Neskutočný magor. Teraz ma bude nenávidieť.
,,Prepáč ja... Myslel som, že to cítiš rovnako..."
,,Nie, ty si nemyslel. Vieš, chcel som povedať, že už dlhšie mám priateľku." Bum, rana do srdca
,,A budem sa k nej sťahovať." Bum, druhá rana do srdca.
,,Lenže ona býva v druhom meste." Bum, moje srdce puká.
,,Takže mením aj školu." Bum, nemám srdce.

Sedím na lavičke ako zamrznutý. Zo slzami v očiach. Vnímam len to, ako odchádza. Ani sa neotočí, ani nepozdraví. Takže predsa len som ho videl naposledy. Takže klamal keď mi povedal, že ma nikdy neodmietne. Práve ma odmietol. Nečudujem sa mu. Kto by sa chcel stretávať s "buzerantom". Musím ísť domov. Ale vlastne načo. Skončím to. Hneď teraz. Pôjdem k najbližšiemu mostu. Po ceste vyťahujem mobil. Napíšem mu poslednú správu.

Ahoj Tae,
Viem, že po dnešku so mnou nechceš mať nič spoločné, no nepovedal som ti čo som povedať chcel. Aj keď to už asi vieš. Aj tak ti to chcem napísať. Pamätáš sa na to, keď si u nás po prvý krát spal? Bola búrka a ja som na teba zahral, že sa bojím. Neváhal si ani sekundu a ľahol si si ku mne do postele. Vtedy som bol najšťastnejší chalan pod slnkom. Alebo keď sme boli poza školu a ty si mi dovolil vyliezť ti na chrbát aby sme utiekli. Vieš, chápem tvoju reakciu, musím ti prísť nechutný. Neboj, hnusím sa sám sebe. Ale možno som tak trochu dúfal, že by si bol ako ja. Lenže niesi. Nedávam ti to za vinu. Nemôžeš za to. Môžem za to ja. Keby že som som normálny, mohli by sme sa stále stretávať. Lenže niesom. Ale aj tak si nemusel reagovať tak hrubo. Bolelo to. No ja som taký hlúpy, že ťa mám aj tak rád. Milujem ťa, vieš to? No nič, toto je zbohom, nemám silu žiť. Je to možno zbabelé, no vážne nemám.
S láskou
Jedine tvoj Jungkook

Počas celého písania mi tiekli slzy. Bolí to. Tak veľmi. Ale som rozhodnutý spraviť to. Stúpam si na zábradlie mostu. V tom mi zazvoní mobil.
,,Kurva to ma nenecháte ani zomrieť?" zakričím z plných pľúc. Pozriem sa na mobil a vidím to posledné čo by som chcel. Volá mi Tae. Na obrázku kontaktu máme spoločnú fotku. Au. Nechcem ho počuť. Nechcem počuť o tom, ako veľmi ma nenávidí. Nechám mobil zvoniť a hádžem ho do vody. Naposledy sa nadýchnem, spomeniem si na jeho dokonalý úsmev, vlastne celý bol dokonalý. Dosť už bolo. Už nechcem cítiť tú bolesť. Odraz a skáčem. Je to také oslobodzujúce. Som voľný.
_______________________
Annyeong *-*
Neviem, čo k tomu povedať, mala som deep náladu, je z toho toto. Neviem čo si o tom myslieť.
-1206 slov-