Lovec

Kapitola Prvá

Muž len jediným ladným pohybom chytil tvora podobného človeku pod krk a v rýchlosti ho priam vrazil do zeme. Staré, už tak pomerne spráchnivené drevo, prasklo pod náporom tvorovho tela a tak sa odhalil betón, ktorý sa skrýval pod teraz už zničenými latami dreva. Tvor desivo zachrapčal a v tvári sa mu zračil strach a bolesť. No v jeho očiach bolo niečo iné. Bolo to vidno síce len letmo, no odrazilo sa tam akési vzrušenie, ktoré napokon prešlo aj do jeho výrazu. Pery sa mu skrivili do temného úškľabku a odhalil tak ostré zuby. Chodidlom sa dotkol mužovho brucha a prudko nohu vystrel, čím ho odmrštil pekný kus od seba. To ale lovca neodradilo. Po chvíli sa vyrovnal z menšieho bolestného kŕču, ale to už tvor stál na nohách a vyrazil v rýchlosti ku mužovi s jediným úmyslom. Zabiť ho. Lovec sa avšak uhol, teraz si už ale servítky nebral a nôž čo mal pripravený zarazil útočníkovi do zátylku. Ozval sa už len tupý zvuk dopadu tela na podlahu, po ktorej sa rozliala tmavá, až čierna tekutina vzdialene pripomínajúca krv. Lovec sa zohol a jedným prudkým pohybom vytiahol nôž zo zátylku jeho obete a pár pohybmi ho očistil o kus látky, čo vytiahol z vrecka. Nôž vrátil do koženého púzdra, čo mal vzadu na opasku a pobral sa preč z budovy, nechajúc telo za sebou. 

Predral sa nepoddajným lesom čo ho delil od jeho auta do ktorého nasadol, strčil kľúče do zapaľovania a otočil, nič...tak znovu, nič.  "Kurva!" zavrčal podráždene a dlaňou udrel do volantu auta. Hlboký nádych, otočenie kľúčmi. Takto sa to zopakovalo asi ešte dva krát, než auto konečne naštartovalo a on mohol konečne odísť z tohoto Bohom zabudnutého miesta. 

Auto zastalo pred bytovkou, čo pamätala hádam aj tri režimy. Vošiel dnu do starej chodby, ktorú lemovali kachle, miestami nejaké chýbali a nejaké boli rozbité, prasknuté. Bolo vidno že boli ešte pôvodne osadené a budova sa od doby, čo vznikla, nerekonštruovala. Vyšiel po starom točitom schodisku ku garzónke, kde býval. Vnútrajšok jeho bytu bol snáď ešte horší ako chodba. Okrové tapety boli z časti zničené a roztrhané. Drevený obklad, siahajúci do tretiny stien, spráchnivený. Nábytok na tom bol o čosi lepšie. V malej hale mal menšiu skrinku, kde mal kabáty a topánky. Ako ste vošli dnu do bytu samotného, mohli ste vidieť v ľavej časti pomerne nový stôl a stoličku pred oknom, ešte s dreveným rámom natretým bielou farbou, ktorá sa lúpala. Kúsok od stola bola pri stene linka, čo nemohla mať viac než pár rokov. To sa však nedalo povedať o bielej, miestami viac žltej chladničke, ktorá mlela už z posledného. Muž sa vyzul a z malej predsiene vošiel do bytu. Zamieril si to rovno ku chladničke, z ktorej vytiahol chladené pivo a ladným krokom prešiel ku kreslu v pravej časti bytu. S úľavou sa do neho zvalil a fľašu otvoril o roh malého stolíka, na ktorom mal rozhádzané papiere. Po prvom hlte sa na jeho tvári mihol úsmev a pohľadom zablúdil na zatiahnuté žalúzie, cez ktoré začalo jemne presvitať práve vychádzajúce slnko. Zas to zabralo celú noc, pomyslel si vyčerpane a s rozpitým pivom zaspal v kresle.  

Dlhého spánku sa však nedočkal, kedže ho zobudilo búchanie na dvere. Polámane sa postavil a ešte trochu ospalo a najmä otrávene prešiel ku dverám, ktoré otvoril. Stála za nimi rozhorčená žena. "Meškáš s nájmom," zavrčala domovná. Bola to postaršia žena menšieho vzrastu. Na tvári mala menšie vrásky a vlasy prefarbné na zvláštnu, špinavú blond farbu, ktorá sa miestami javila okrovo. Napravila si popolníky čo mala na nose a prebodla ho chladným pohľadom. Muž sa len poškrabal v čiernych vlasoch, ktoré mu dĺžkovo siahali kúsok pod jeho uši. "Viem, musíte ma preto budiť tak skoro ráno?" zamručal nespokojne. Domovná si napravila červený pletený sveter, ktorý sa zapínal gombíkmi. "Nie je skoro ráno, je pomaly poludnie. Nedivím sa ,že nemáte na nájom, keď celý deň len prespíte. Mali by ste si nájsť prácu, no s tým strniskom čo máte vás snáď ani nikam nevezmú," sputila stará žena neznesiteľným hlasom. Chvíľu ešte niečo mlela, no to sa jej už zabuchli dvere pred nosom a muž vošiel do bytu. Jeho pohľad spočinul na nástenných hodinách ktoré ukazovali 8 hodín ráno.  "Vraj poludnie," uchechtol sa. Znovu sa ozvalo búchanie na dvere, čo mu už moc nedávalo na výber. Prešiel ku stolíku pri gauči a prehrabal sa papiermi, než vytiahol obálku v ktorej dostal peniaze za zakázku. Nebolo ich zrovna veľa, no nájom to pokrylo. Vytiahol peniaze a otvoril dvere, na ktoré domovná ustavične búchala jej vychrtlou rukou. "To by malo stačiť," povedal, ako jej strčil peniaze pod nos. Vzala ich medzi dva prsty a opovrhlivo na neho pozrela. "No, že to trvalo." Bankovky ešte nedôverčivo prepočítala a keď zistila, že všetko sedí,  pobrala sa dole schodmi. Konečne dala pokoj, pomyslel si lovec.

 Vošiel do dverí na stene predsiene, čím sa dostal do malej pofidérnej kúpeľne.  Tvár si opláchol v umývadle. Ako sa zodvihol, naskytol sa mu pohľad na jeho tvár. Zo zrkadla sa na neho pozerala unavená tvár, sánku mal jemne širšiu a nos pomerne ostrejší, no ničím nevýrazný. Dominovali na ňom jeho lícne kosti, ktoré boli pomerne výrazné a potom jeho oči. Až na fakt, že mal pod nimi priam vaky, boli pútavé. Mali hlboko zelenú, pomaly až čiernu farbu. Niekto by aj povedal, že pripomínali oči démona. Povzdychol si, keď videl svoje neupravené strnisko a strapaté vlasy, čo mu dávali výzor chudáka. Mal by som so sebou niečo robiť, pomyslel si. Vzal si z umývala žiletku a strnisko upravil, hrebeňom následne aj stredne dlhé vlasy, čo ulízal dozadu. Netrvalo dlho a zo zrkadla sa na neho pozeral unavený, no pohľadný muž.  Keď už bol so sebou ako tak spokojný, dokončil rannú hygienu. Obliekol sa ako vždy do čierneho a vyrazil von, kedže nemal nič, čo by mohol zjesť. 

Prechádzal po zemi, ktorá bola vyskladaná z veľa menších kameňov. Pár detí okolo poskakovalo, snažiac sa nestúpiť na medzery medzi kameňmi, akoby na tom závisel ich vlastný život. Nemal rád deti, no najavo svoje rozhorčenie nedal a zahol do temnej uličky, kde ho oslovil neznámy hlas. "Neodpustím ti to," povedal chrapľavo.  

***