Dym spomienok

Zabudnuté spomienky

Zhlboka sa nadýchla a poťahala Allana za ruku, aby sa pohol, aby odtiaľ odišli. No on nemohol z tej lode spustiť oči. 

„All, prosím, poďme preč." Úpenlivo ho prosila a loď sa ďalej približovala a približovala. Jediná vec, ktorá ju upokojovala bola tá, že loď nebude môcť prísť až k brehu. Snažila sa pravidelne dýchať aby jej neprišlo z toho strachu zle.

„Penny," otočil ju zrazu Allan priamo k lodi, „tá loď sa volá ako ty. Pennelope." A bola to pravda. Jej pohľad sa zabodol do boku lode, kde sa skvel obrovský nápis Pennelope. Stislo jej srdce. Pochopila, že toto všetko nie je žiadna náhoda a ona tu už naozaj bola. Ale prečo o tom nevedela? Prečo na to zabudla? Prečo sa jej to nevybavilo, hneď keď sa dohodli, že tu s Allanom pôjdu? A s kým tu bola? Mama jej tiež nič nepovedala. A otec? Toho ani nepozná. Nikdy s ním nebola, odišiel keď som sa narodila a už som ho nikdy nevidela. Ale naozaj?

„Allan, musíme odtiaľto odísť," znova ho potiahla za ruku a celou silou ho ťahala preč z móla. Loď sa zas o kúsok priblížila a ona ešte viac znervóznela.

„Prečo?" spýtal sa jej All. 

„Nechápeš?  Nevidíš?!" už skoro kričala. „Tá loď sa volá ako ja a ja som ju už videla. Neviem kedy ale videla. Musíme ísť preč," zadívala sa mu do očí a nimi ho prosila, aby odišli. 

„Možno si ju videla niekde na obrázku a zapamätala si si ju," slabo sa na ňu usmial. 

„A ako mi vysvetlíš, že som vedela, že sa objaví presne tam," ukázala smerom kde sa objavila loď. 

„Neviem. Možno preto, že je to šíre more a jediný prístup je z tohto smeru? Neboj sa, to meno je určite iba náhoda," žmurkol a pevne ju objal.

Za ten čas, čo sa oni dohadovali o lodi, dvaja statní muži zišli aj s malým člnom na more a blížili sa k ním. Mali iba jeden rozkaz, priviesť dievča na loď. Kým sa tí dvaja objímali, čln zastavil pri móle a Pennelope sa strhla a pohľad jej padol na dvoch chlapov sediacich v člne, ktorí ju pozorovali.

„Dobrý deň, slečna Masonová," ozval sa zrazu a oslovil ju meno. Mala pocit, že odpadne.

„Oni poznajú moje meno," zašeptala a túžila sa rozbehnúť, no nohy ju vôbec neposlúchali. Mozog s nohami nespolupracoval. A tak sa obrnila a prehovorila na nich: „Čo odo mňa chcete?!" Snažila sa tváriť pevne a nezlomne, no jediné čo ju držalo na nohách boli ruky Allana, ktoré ju držali okolo pása.

„Pán kapitán si vás žiada na lodi," jemne sa usmial. Trochu ju to upokojilo, lebo jej došlo, že tí muži ju nechcú uniesť. Takže jednoducho povie nie, otočí sa a pôjde preč. 

„A prečo si to žiada?" posledné slovo zdôraznila. 

„Chce vás znova vidieť," znova sa usmial a jej sa podlomili nohy. Klesla na kolená a túžila zmiznúť. Je to pravda. Ona to už zažila, ten hnusný pocit Déjà vu je naozaj pravdivý a oni ma teraz unesú.

„Slečna, je vám zle?" podišli k nej tí muži a pomohli jej na nohy. „Poďte, pomôžeme vám do člna," podopreli ju a pomaly ju zložili do člna a Allan sa na nich iba bezmocne prizeral. 

„Sadni si aj ty, chlapče," ozval sa jeden z nich a potom zarachotil motor na člne. Až vtedy si Peny uvedomila čo sato deje. V sekunde bola na nohách a chcela vyskočiť z člnu, no oni ju pohotovo zachytili.

„Slečna, pokoj, nechceme vám ublížiť, no musíme vás dostať na loď," stisol jej ruku a ona ostala sedieť. 

„Lenže ja tam nechcem ísť. Viem, že som tam už bola ale nič si nepamätám, chcem ísť preč." 

„Slečna, prosím, všetko bude dobré." Viac neprehovoril ani jeden a pomaly sa viezli na loď.

Na lodi sa na ňu usmieval každý jeden člen posádky, čo jej bolo veľmi divné a ešte viac ju to vystrašilo. 

„Kde je kapitán?" spýtal sa jeden s tých, čo si boli po Penny na brehu. 

„Hore," ozvalo sa spoza nej až sa zľakla. Ten muž ju chytil za lakeť a pomaly sa dal do pohybu. Jej oči smerovali hore a znova jej zrak padol na farebné plachty.

„Pekné plachty," povedala a ten muž sa usmial. 

„Veď je to vaša práca, slečna," žmurkol a viedol ju ďalej. Moja práca? Znelo jej v hlave a kolieska sa krútili, len aby prišla na to, čo sa to tu deje. 

„Ako moja?" 

„No vaša," znova sa usmial. „Vy ste ich maľovali." Čo sa to tu deje? Všetci sa asi zbláznili.

Pomaly kráčali po schodoch a vyšli až na provu a tam, chrbtom k ním stál muž v bielom saku ako v jej predstave či spomienke. Ktovie čo to bolo.

„Pane, slečna Masonova," pustil jej lakeť a vzdialil sa. 

„Prečo som tu? A kto ste vy?" spýtala som sa s neistým a roztraseným hlasom. On sa pomaly otočil a mne zrak padol na krásneho muža s očami aké mám ja. 

„Otec?"