"Šťastné konce"

Mercedes

Moje meno je Mercedes, mám 17 rokov a som z Londýna.
Žijem tu so svojou dokonalo-nedokonalou rodinkou v malom domčeku. S mojou mamkou, tatíkom a malým bračekom Sebastiánom.
Všetci sme si veľmi blízki a snažíme sa navzájom si pomáhať, veď to normálne rodiny aj robia. Aj keď mne nepripadalo, že sme normálny. Veď v ktorej rodine je na dennom poriadku hranie amerického žolíka vždy o 4tej? U nás to bolo ako niečo posvätné. Samozrejme nikto sa nesťažoval, lebo všetci z nás to zbožňujú.

Zabudla som napísať, že chodím na moju vysnívanú školu, po ktorej som odmalička túžila a tou je "veterina".
Keďže bývam v dome tak je u mňa samozrejmosťou, že sa starám o zvieratá. U nás sa ich vystriedalo priveľa, aj keď máme malý domček, záhradu sme mali obrovskú. Chovali sme tu ovce,kozy,zajace,kravy a moje obľúbené kone. Samozrejme tu nechýbal ani pes a ani mačka, ktorí mi robia každodennú spoločnosť.
Keď som sledovala tie všetky zvieratá v rôznych situáciách, pochopila som, že touto cestou sa ja chcem vydať.

Nechcem síce tvrdiť, že rada chodím do školy, čo pravda nieje, ale problémy so mnou nie sú. Som také obyčajné dievča s úžasným zmyslom pre humor. No aspoň ja si to myslím.

S výzorom tiež nie som bohvieako spokojná, no zvykla som si. Mám dlhé čierne vlasy, ktoré sa občas neposlušne pokrútia a modré oči. Tie som zdedila po mojej mamke. Obočie si občas dokreslim, lebo nie som veľmi spokojná s jeho tvarom, no prežijem aj bez dokreslenia. Na maľovaní oči alebo dávani make-upu si veľmi nezakladám, pretože ráno len tak tak stíham do školy a nie to ešte so sebou niečo robiť.

Moja postava je veľmi zaujímavá, lebo niekde mám veľa a niekde málo. Aby som to upresnila, mám veľké prsia a zadok žiaden. Do posilňovne nechodím, stačí mi ze sa narobím u nás okolo domu.

Keď sa jedna o oblečenie, som jediná z mojej rodinky ktorej na tom záleží. Nepôjdem predsa do školy v niečom co mi nepristane, nechcem síce nikoho zaujať, ale predsa musím byť spokojná sama so sebou. O oblečenie sa naopak nezaujíma moja najlepšia kamarátka, ktorá si oblečie aj vrece na seba. Mne to nevadí, predsa ju neprestanem mať kvôli niečomu takémuto rada.

Volá sa Mia, no ja ju rada volám Em. Zo začiatku som ju tak volala, lebo ju to vytacalo. Teraz je to len kvôli mojej lenivosti vyslovovať jej meno. Je to moja spolužiačka a kamarátka uz od zakladky. V mojom živote sa už nenachádzajú rovnako dôležití ľudia, voľný čas i tak trávim len s ňou.

Možno by som sa zmienila aj o jednom chlapcovi, menom Samuel. Chlapec, ktorý prišiel do môjho života a nechce z neho odísť, pravdou je ze ani ja nechcem aby z neho odišiel.

Jeho príchodom sa môj život nejak zmenil, nie veľmi ale zmenil. Každé ráno som nevedela vstať z postele, bez myšlienky na neho....Začalo sa to v jedno slnečné ránko.