Matka ma viezla na letisko a okná v aute sme mali úplne stiahnuté. V Richmonde bolo dvadsaťdva stupňov, na dokonale modrej oblohe nebolo jediného mraku. Mala som na sebe svoje najmilšie tričko bez rukávov s bielou čipkou - dala som si ho ako rozlúčkové gesto. Odteraz už budem nosiť len nepremokavú bundu. Na severozápadnom pobreží USA leží štát Oregon, ktorý je takmer neustále zahalené mrakmi. Na tomto mieste prší viac než kdekoľvek inde v celých spojených štátoch amerických. Práve z tohto štátu a z jeho ponurého všadeprítomného šera utiekla so mnou moja matka Sarah, keď som mala len pár mesiacov. Každé leto až do svojich desiatich rokov som tu musela stráviť celé dva mesiace. Vtedy som si povedala tak, že posledné tri rokov chodil môj otec Matt namiesto toho za mnou na tri týždne do Virgínie.
No práve do Oregonu som teraz sama seba vyhnala, aj keď som s toho rozhodnutia mala totálnu hrôzu. Neznášam Oregon. Milujem Virgíniu. Milujem slnko a spaľujúcu horúčavu. Milujem to živé, rozľahlé mesto Richmond.
"Elena, " oslovila ma matka hádam po tisíc raz, pokiaľ som nasadla do lietadla. "Nemusíš to robiť." Moja mama vyzerá ako ja, len má krátke vlasy a vrásky od smiechu. Keď som sa zahľadela so jej očí, zachvátila ma panika. Ako môžem nechať mamu, aby sa o seba sama postarala? Samozrejme, teraz má Petra, takže účty bude mať zaplatené, v chladničke bude nejaké jedlo, v aute benzín a bude mať komu zavolať, keď sa stratí, ale aj tak...
"Ja tam chcem ísť" klamala som. Nikdy som nevedela dobre klamať, ale túto vetu som v posledných týždňoch opakovala tak často, že teraz to už znelo celkom presvedčivo. "Pozdrav odo mňa Matta." "Pozdravím."
"Čoskoro sa uvidíme." naliehala.
"Môžeš prísť domov, kedykoľvek budeš chcieť, ja sa vrátim hneď, ako ma budeš potrebovať." V jej očiach som však videla, že musí premáhať, aby mi niečo také sľúbila.
"Netráp sa pre mňa." povzbudila som ju.
"Bude to fajn. Ľúbim ťa, mami" Na chvíľu ma silno objala, potom som nastúpila do lietadla a mama bola preč. Let z Richmondu do Portlandu trvá desať hodín, ďalších päť hodín potrvá let malým lietadlom do Roseburgu a dve hodiny cesta autom do Agness. Letu sa neobávam, no z tých dvoch hodín v aute s Mattom mám trošku strach. Matt sa k celej veci postavil veľmi dobre. Vyzeral, že sa naozaj teší, že k nemu prídem po prvý raz bývať nevedno na ako dlho. Už ma aj zapísal na strednú školu a pomôže mi zohnať auto. No aj tak to s ním bude čudné. Obaja sme skôr mlčanliví, a keby aj nie, neviem o čom by sme sa mali rozprávať . Keď sme pristáli v Roseburgu, pršalo. Nebrala som to ako znamenie, skôr ako nevyhnutnosť. So slnkom som sa už rozlúčila. Matt na mňa čakal v aute.
Keď som sa potkýnajúc predierala von z lietadla, Matt ma nemotorne chytil jednou rukou.
"Rád ťa vidím, Elena." povedal a usmial sa, keď ma automaticky zachytil a narovnal.
"Ani si sa veľmi nezmenila. Ako sa má Sarah?"
"Mama sa má fajn. Tiež ťa rada vidím, ocko." Nesmela som ho oslovovať Matt. Mala som len zopár tašiek. Väčšina môjho oblečenia z Richmondu bola na Agness príliš premokavá. S mamou sme dali dokopy svoje úspory, aby sme doplnili môj šatník, ale aj tak bol ešte stále dosť skromný. Do kufra Mattovho auta sa to všetko ľahko zmestí.
"Našiel som dobré auto pre teba, fakt lacné." oznámil mi, keď sme si zapli pásy.
"Aké auto?" Mala som isté podozrenie pre to, ako povedal "dobré auto pre teba", a nie iba " dobré auto". "No, je to vlastne pickup, chevrolet." "Kde si ho našiel?" " Pamätáš sa na Billyho White?" "Nie." "Chodieval s nami v lete na rybačku," napovedal mi Matt. Tak preto som si ho nepamätala. Celkom sa mi darí vytesniť z hlavy bolestivé a nepotrebné spomienky. "Teraz už nemôže šoférovať, a tak mi ponúkol lacno svoj pickup." "A rok výroby?" Všimla som si zmenu v jeho výraze, dúfal, že túto otázku mu nepoložím. "No, Billy odviedol veľa roboty na tom aute, má len pŕ rokov, naozaj." Azda ma nepodceňuje až natoľko, aby uveril, že sa tak ľahko vzdám. "Kedy ho kúpil?" "Kúpil ho myslím v osemdesiatom štvrtom." "Kúpil ho nové?" "Vlastne nie. Myslím, že nové bolo na začiatku šesťdesiatych," pokorne priznal. "Ma - ocko, ja o autách naozaj nič neviem. Nebudem ho vedieť opraviť, ak sa niečo pokazí, a nemôžem si dovoliť ani mechaniku..." "Elena, ten stroj funguje naozaj výborne. Také sa už ani nevyrábajú." Ten stroj, pomyslela som si... To slovo ponúkalo isté možnosti - minimálne sa hodí ako prezývka. "Aké lacné je auto?" Koniec koncov, v tomto ohľade so nemohla robiť kompromisy. "Vieš, zlatko, ja som ti ho už vlastne kúpil. Ako darček na privítanie." Matt na mňa s nádejou pozrel kútikom oka. Fíha. Zadarmo. "To si nemusel, ocko. Ja som sa chystala, že si auto kúpim sama." "To je v poriadku. Chcem, aby si tu bola šťastná." Keď to hovoril, díval sa na cestu pred sebou. Matt sa cítil nepríjemne, keď mal nahlas vyjadriť svoje pocity. Ja som to po ňom zdedila. Tiež som hľadela rovno pred seba, keď som mu odpovedala. "Ocko, to je od teba veľmi milé. Ďakujem. Naozaj si to vážim." Netreba dodávať, že je absolútne nemožné, aby som bola v Agnesse šťastná. Nemusí trpieť spolu so mnou. A darovanému pickupu sa na motor pozerať nebudem. "No, veď hej, nemáš za čo." zamumlal. Moja vďaka ho uviedla do neistoty. Prehodili sme ešte po ceste zopár poznámok o daždivom počasí a to bol asi tak celý náš rozhovor. V tichu sme sa pozerali von oknom.
Bolo tam pekne, to nemôžem poprieť. Všetko bolo zelené: stromy s kmeňmi pokrytými machom, ktorý visel aj z vetví ako baldachýn, na zemi bol koberec z papradia. Dokonca aj vzduch prenikajúci pomedzi list bol zelený. Bolo to tu príliš zelené, ako na inej planéte.
Napokon sme dorazili k Mattovi. Ešte stále býval v malo dome s dvoma spálňami, ktorý kúpil s mojou mamou v prvých dňoch svojho manželstva. Boli to vlastne aj jediné dni ich manželstva. Tam, zaparkovaný na ceste pred domom, ktorý sa vôbec nezmenil, stál môj nový - nuž, pre mňa nový - pickup- Bol khaki zelenej farby, mal veľké oblé blatníky a vydutú karosériu. Na moje veľké prekvapenie sa mi naozaj veľmi zapáčil. Nevedela som, či bude fungovať, ale už som sa v ňom videla. Navyše to bol jeden z tých pevných oceľových strojov, ktorým sa nikdy nič nestane - takéto autá možno zazrieť na mieste nehody bez jediného škrabanca a okolo nich sú kusy vozidla, ktoré zdemolovali. "Fíha ocko, páči sa mi! Ďakujem." Príšerný zajtrajší deň bude aspoň o trochu znesiteľnejší. "Som rád, že páči," povedal Matt, ktorého to vyviedlo z miery. Všetky moje veci sme vyniesli hore na jediný raz. Moja bola západná spálňa s výhľadom na záhradku pred domom. Tú izbu som dobre poznala, patrila mi od narodenia. Drevená podlaha, svetložlté steny, krásne biele čipkové záclony okolo okna, to všetko bolo súčasťou môjho detstva. Ako som rástla. Matt vymenil detskú postieľku za posteľ a pridal písací stôl, inak sa tu nezmenilo nič. V rohu stálo hojdacie kreslo z čias, keď som bola ešte maličká. Na poschodí bola jediná kúpeľňa, o ktorú sa budem musieť deliť s Mattom. Snažila som sa o tom príliš nerozmýšľať.
Jednou z Mattových najlepších vlastností je , že sa nemotá okolo. Nechal ma, nech sa vybalím a trochu si zvyknem, čoho by moja matka nebola nikdy schopná. Bolo fajn byť sama, nemusela som sa usmievať a tváriť nadšene, uľavilo sa mi, keď som sa mohla skormútene zahľadieť von oknom na dážď a urobiť zopár sĺz. Nemala som náladu na nejaké záchvaty plaču. To si ušetrím do postele, kde budem rozmýšľať nad nadchádzajúcim ránom.
Keď som si povykladala veci do starých zásuviek z borovicového dreva, zobrala som si toaletnú taštičku a šla do spoločnej kúpeľne, aby som sa po celom dni umyla. Keď som sa umyla a spravila prezliekla sa tak som si išla ľahnúť a povedala som "tak dnešok som zvládla úplne v pohode ale zajtra to všetko len začína."
Ahojte! :)
Tak ako sa vám páči prvá kapitola??
Na obrázku môžte vidieť Elenu.
أنت تقرأ
VAMPIRE OR WEREWOLF
الخيال (فانتازيا)Tromi vecami som si bola úplne istá. Po prvé, Taylor je upír. Po druhé, jedna jeho časť, a ja neviem, nakoľko silná by tá časť mohla byť, prahne po mojej krvi. A po tretie, som doňho bezvýhradne a neodvolateľne zaľúbená.
