Vôňa Nevinnosti

Neviem, kde by som mal začať, a neviem ani aké vhodné slová použiť, aby ste pochopili môj príbeh. Lenže pravdou je, že tento príbeh nepatrí mne, patrí jej a tej lúke. Ja som len akýsi rozprávač, čo sa pokúsi ten absolútne neopísateľný príbeh zachytiť do slov, úbohý smrteľník, ktorému bolo dopriate vidieť tú božskú krásu. A ak si pomyslíte, že som blázon, nebudem Vám to vyčítať. Sám od tej doby pochybujem o svojom mentálnom zdraví. Som však presvedčený, že môj zážitok mal zmysel. Mal priniesť do života niečo mne, i ostatným.
Všetko to začalo v roku 1895. Vtedy som prenajímal malý byt na severe Francúzka, aby som mohol študovať na univerzite. Bol som študent s vynikajúcimi výsledkami, a mal som vysoké predpoklady na dobrého a uznávaného filozofa. A i keď mi tento zážitok vnukol hlbokú filozofickú myšlienku, musel som sa uchýliť k svojmu koníčku, aby som sa uživil- a to k spisovateľstvu. Bol som pre to pre svoju rodinu sklamaním. Asi sa pýtate, ako som sa s týmto pocitom dokázal vyrovnať. Nuž, odpoveď je prostá: čas ma naučil zabudnúť. Istotne Vám teraz pripadám ako darebák, čo nemá úctu k vlastnej rodine, ktorá ho živila i vychovávala, ale vari môžem ja za to, čo mi osud priniesol? Môžem za to, že ku mne privial dievčinu, čo ma nadobro pripravila o rozum? Nedalo sa tomu odolať. Bolo to niečo viac ako my, niečo nadpozemské.
Do tej malebnej dedinky som prišiel ako mladík s hlavou, ktorá bola búrlivým morom horlivých myšlienok, čo sa drali na povrch v podobe slov, čo bolo samozrejme v mojej pozícií vítané. Moja hosťovská, pani Martinová, bola veľmi milá žena v postaršom veku. Zdala sa byť chápavá i voči tomu, keď ona ako rodená katolíčka zistila, že som neveriaci. Už od prvého stretnutia som nadobudol pocit, že pani Martinová je veľmi múdra žena, aj keď sa spočiatku javila ako typická starostlivá starenka. V ohľadoch pohodlia i vzťahu s pani domácou som bol maximálne spokojný, no jediným problémom bola cesta na univerzitu. Aby som sa tam dostal, musel by som vstávať v skorých ranných hodinách, čím by sa môj spánok neľudsky skrátil. Rozhodol som sa teda, že budem prechádzať skratkou cez lesnú cestičku a levanduľovú lúku. Ukázalo sa to ako veľmi dobrá voľba, keďže ma ten kúsok prírody napĺňal akousi zvláštnou energiou. Čistá vôňa levandule ma tak veľmi očarovala, že som sa vždy musel uprostred tej lúky pozastaviť a vdýchnuť ich čistú vôňu do pľúc. S nevôľou som však toto čarovné miesto musel opustiť a pokračovať vo svojej ceste k univerzite. Moje začlenenie tiež ako ubytovanie dopadlo nad moje očakávania. Profesori si ma obľúbili a rýchlo som si našiel priateľov. A v práve v deň keď som s týmito mojimi priateľmi zistil, že naše skúšky dopadli úspešne rozhodli sme sa to osláviť. A ako inak sme mohli tento úspech s našou mládežníckou nerozvážnosťou osláviť, než v krčme s vínom a absintom. Hoci som sa zo začiatku zaväzoval, že si zachovám úroveň, rýchlo som podľahol zábave a všadeprítomnému alkoholu. Vracal som sa domov opitý, no hoci som mal problém s chôdzou a moje vnímanie bolo zhoršené, bol som natoľko rozumný, že som nešiel cez mesto ale svojou skratkou, ktorou som do mesta k univerzite vždy prichádzal. Boh vie, čo by sa stalo, keby sa po meste rozkríklo, že sme sa s priateľmi opili. Keď som prechádzal cez levanduľovú lúku zakopol som o vlastnú nohu a spadol. Nechcelo sa mi vstať ani trochu, bola príjemná teplá noc, bolo mi dobre v objatí kvetov a ich vôňa ma až neskutočne uspávala. Nakoniec som sa však premohol a vstal zo zeme. Vtedy sa to stalo, vtedy som ju po prvý krát zbadal. V mesačnom svetle stála niekoľko metrov odo mňa prekrásna vysoká dievčina s plavými dlhými vlasmi, ktoré koncoch prechádzali do jemných kučier, jasne modrými očami a porcelánovou pleťou. Hlavu jej zdobil bohatý veniec  a bola oblečená v čiernych šatách s tmavofialovým korzetom. Jej svetlé vlasy viali vo vetre a svoje modré oči upierala priamo na mňa. Hoci svojím prirodzeným vzhľadom vyzerala ako stelesnenie čistoty a nevinnosti, bola odetá v šate starej skúsenej dámy, ktorá bola ukážkou toho, že sám svet skrýva mnoho smútku a bolesti. Zrazu som mal pocit, že všetka vôňa levandúľ do posledného zrnka sa premiestnila do toho dievčaťa. Akoby nejakou neviditeľnou silou vsiakla všetku ich vôňu a stala sa jej epicentrom. Chcel som byť bližšie tej vôni. Lákala ma k sebe. Bolo to ako kúzlo, no keď ma konečne dostihol zdravý rozum, začal som to prisudzovať alkoholu, ktorý mi koloval žilách a usúdil som, že najlepšie bude čo najrýchlejšie prísť domov a vytriezvieť. Odtrhol som oči od nádherného zjavenia a zahanbený som sa pobral domov. Modlil som sa, aby pani Martinová už spala, no bohužiaľ hneď ako som otvoril dvere, zbadal som ju v kresle čítajúc knihu. Prekvapilo ma to, pretože som predpokladal, že sú približne tri hodiny ráno. Dala svoje okuliare dole a pozrela sa mi rovno do očí. Zahanbene sklopil zrak. Čakal som príval výčitiek, no pani Martinová si iba unavene povzdychla a vrátila si okuliare späť na nos, aby mohla pokračovať v čítaní. Vyšiel som hore schodmi najnormálnejšie, ako mi to stav dovoľoval, a na smrť unavený som sa konečne uložil k spánku.
Ráno som už nevydržal napäté ticho medzi mnou a pani Martinovou a ospravedlnil sa za svoj incident s alkoholom. Sľúbil som jej, že sa to už nebude opakovať. ,,Myslím, že nad tým môžem pre tento krát zavrieť oči.“ Usmiala sa. ,,Viete, možno mi neuveríte, ale i ja som bola kedysi mladá, krásna a plná života.“ Dodala žartovne a položila mi svoju krehkú ruku na rameno na miesto rozlúčky, keď som odchádzal. Akonáhle som za sebou zabuchol vchodové dvere zmocnili sa ma myšlienky na zjavenie na lúke a zaplnili moju myseľ natoľko, že som nedokázal sústrediť na akúkoľvek inú vec. Slabý ohlas logického myslenia sa ozýval v kútiku mojej duše a vravel mi, že tú dievčinu už nezbadám, pretože to bol len výplod mojej mysle v podnapitom stave. Túžil som, veľmi som túžil tú krásu znova uvidieť. A ak by si znova privlastnila vôňu levandúľ na lúke, zaiste by som ju nasledoval. Vedel som, že ak by ma tá kráska privítala s nožom v ruke, bola by to tá najkrajšia smrť na svete, pretože tým očiam... tým prekrásnym nevinným detským očiam bolo ťažko niečo vyčítať. Boh mi je svedkom, že od tej doby sa moje myšlienky vitalistu zmenili. Začali k sebe pripúšťať temnotu oveľa viac, hoci ako budúcemu filozofovi mi už dávno bolo jasné, že svet, v ktorom žijeme nie je prechádzka rúžovou záhradou pre drvivú väčšinu ľudí. Srdce sa mi zrazu rozbúchalo v nádeji, že to dievča možno teraz uvidím. Rozbehol som sa ako malý chlapec cez celú cestu a môj úsmev musel byť pravdepodobne rovnako detský a nahlúply ako moja radosť. Môj rozum sa mi stále snažil vštiepiť skutočnosť, že je to čistý výmysel. Moja detinská radosť ju však až príliš intenzívne utláčala do pozadia. Keď som dobehol na lúku, o to drtivejšie sklamanie som pocítil. Nič. Po tom krásnom dievčati nebolo ani stopy. Vôňa tých krásnych fialových kvetín bola rovnomerne rozprestretá po celej lúke. ,,Bože Nathan, ty si ale hlupák!“ vynadal som si vduchu a rezkým krokom prešiel lúku. Bolo to vôbec možné? Ach, ako veľmi sa mi za tou zvláštnou dievčinou cnelo! Ako veľmi sa mi cnelo za mojou predstavou, ktorú som si minulej noci vytvoril. Bolo mi smutno, no čoskoro sa môj smútok premenil na hnev nad sebou samým.
Vracal som sa domov až v neskorých večerných hodinách, kvôli kvantu zaujímavých prednášok, ktoré som si so svojou zvedavou povahou nemohol nechať ujsť. Dúfal som, že pani Martinovej nebude vadiť môj neskorý príchod, predsa opitý som nebol, no aj tak nebolo slušné takto neskoro chodiť domov. Najviac mi v mysli utkvela prednáška profesora Whita o ,,Absolútnej nevinnosti“, ako ju sám nazval. V mysli som si ju spájal s veľkými krásnymi modrými očami toho božského zjavenia. Uvažoval som nad tým, či sám verím tomu, že človek môže ostať úplne nevinný celý život ak umrie v neskoršom veku. Som presvedčený, že si nedokážete predstaviť človeka, čo by od svojho narodenia po starobu prežil život bez jedinej hriešnej myšlienky, či skutku. Ja áno, no nebol skutočný a ja som si to uvedomoval. Po chvíli chôdze cez slabo osvetlené ulice som konečne narazil na lúku, ktorej vôňa ma vítala už z niekoľkých metrov pred ňou. Keď som už prechádzal cez ňu, zarazil som sa. Znova som to ucítil. Vôňa sa rozmiestnila inak. Neviditeľná sila vysala vôňu z tisícov kvetov a premiestnila so do jedného bodu, z ktorého vôňa vyžarovala a lákala k sebe človeka. Zbadal som ju. Stála tam, presne ako som si ju pamätal. V tej istej polohe, s tým istým výrazom, v tom istom šate. Nemohol som tomu uveriť. Nemohol som sa ani len pohnúť. A to hodnú chvíľu. Keď mi telo dovolilo sa konečne hýbať, pretrel som si oči v presvedčení, že je to len nejaká skúška života, nad ktorým som v tejto skúške bol odhodlaný zvíťaziť a raz a navždy preukázať, že táto dievčina je len akousi podobizňou nevinnosti a životnej skúsenosti, ktorú som si vytvoril v podnapitom stave. Ale nie. Bol som si istý, že bdiem i moje oči sú otvorené a to dievča tam ešte vždy stálo! Sánka mi spadla úžasom a zaiste som musel vyzerať ako hlupák, pretože kútiky jej nežných úst sa zdvihli do úsmevu, ktorý mohla vlastniť len bohyňa, nie človek. Usmievala sa na mňa a pritom zo mňa nespustila oči. Uvedomil som si, že je to dosť možno ten najkrajší pohľad, aký sa mi kedy naskytol. Bol som očarený, očarený jej čistou krásou, ktorá ostro kontrastovala s jej odevom. Vôňou levandúľ, ktorú si tak záhadne privlastnila, ma neskutočne lákala. Nakoniec som sa odhodlal a vykročil vpred k dievčine. Ale stačil som urobiť len krok, než ma zastavila gestom ruky. ,,Choď domov, Nathan.“ Riekla hlasom tak nežným, tak sladkým, že bolo ťažké sústrediť sa na jej slová a nie na hlas samotný. Tie prekrásne ústa, ktoré sa krútili v slovách vyslovených hlasom, ktorý chlácholil dušu. Prehovárala ku mne tónom hlasu, ako matka k novorodencovi. ,,Nie...“ protestoval som. Bola to predsa irónia, mal som pocit, že chce, že ma láka, aby som k nej pristúpil, no ona ma posielala preč. Bolo to proti môjmu dobrému vychovaniu, voči dáme to bolo neúctivé, no nemohol som inak. Čakal som, že bude urazená, nahnevaná, alebo minimálne zarazená. No ona ostala pokojná a úsmev jej z tváre nezmizol. ,,Zajtra tu budem znova.“ Prehovorila napokon. ,,Sľubuješ?“ naozaj som nechcel odísť. ,,Sľubujem.“ Uistila ma. V jej očiach sa zračila úprimnosť, ani známka po klamstve. Bože, aké ťažké bolo ju poslúchnuť! No nakoniec som predsalen povolil a dal sa na odchod, pričom som z nej nespustil oči. Skôr, než som ju stihol stratiť z dohľadu, videl som ako sa na niečo posadila. Pravdepodobne pník, alebo balvan, ktorý som nemohol vidieť, keďže pred ním celú tú dobu stála.
Moje myšlienky sa jej bezprostredne oddali. Hodiny som premýšľal len a len o nej. Odkiaľ sa vzala? Čo je zač? Prečo bola tie dve noci na lúke? Bolo by možné, že je to len obyčajné dedinské dievča s až príliš nevinným vzhľadom, ktorému moji priatelia zaplatili, len aby si zo mňa mohli vystreliť? O tom som pochyboval... bola to až moc prostá odpoveď a ja som sa s ňou nehodlal zmieriť. A pri všetkej úprimnosti, určite mali lepšie plány so svojimi peniazmi, než ich dávať nejakému dievčaťu, aby sa na mojej zmätenosti mohli potom zabávať. Alkohol tu nebol práve najlacnejší. Celú noc som nemohol spať. Tak zúfalo som túžil o nej niečo vedieť, nevedel som sa dočkať dňa, kedy by som ju bol znova stretol a mohol jej klásť otázky, o ktorých som dúfal, že na ne dostanem odpoveď. Vtom mi to došlo. Nemusím sa pýtať priamo nej. Opýtam sa na ňu ľudí, čo o nej vedia a či ju aspoň poznajú. Istotne si ju musel niekto niekedy všimnúť. Ako bolo možné, že mi to nenapadlo skôr?
Nasledujúci deň som z univerzity odišiel čo najskôr a vydal sa do mesta. Pýtal som sa hádam každého okoloidúceho, ktorý sa nikam neponáhľal, ale márne. Popísal som im ju úplne presne, no oni prisahali, že dievčat so svetlými vlasmi a modrými očami tu je veľa, no takú, akú som popisoval ja jakživ nevideli. Neveril som, že nikto o nej nič nevie, no zároveň som to aj očakával. Naskytovali sa mi dve varianty: buď je to dievča niečím nadpozemským, niečím, čo sa proste zákonmi fyziky nedá vysvetliť. Alebo som už naozaj prišiel o rozum, čo bolo pravdepodobnejšie. Dychtil som po odpovediach ako stratený v púšti po vode. Deprimovalo ma to, v živote som nebol tak zmätený. Ani si poriadne nepamätám ako som sa ocitol pred kostolom. Bol som aspoň rád, že som skončil pri nejakom záchytnom bode, pretože som už ani nevedel kam idem a v meste som sa dobre nevyznal. Na ľavo od neho, o pár domov ďalej, som uvidel dom pani Martinovej. Bol som neskutočne rád, že som bol konečne doma, už som sa ledva vláčil na nohách. Ani som sa nedvážil odhadnúť, koľko som toho dnes prešiel.