Dve planúce oči, ktoré prečesávali okolie a sľubovali smrť všetkému živému, na čo sa upriamili. Videla som ako sa ten tvor hýbal, ale cez tmu som dokázala vidieť iba chabý obrys jeho tela. A bolo to presne ako mi Matt hovoril. Stavbou tela ako pes a vysoký ako vlkodav. Dokonca bolo vidieť aj ten odporný sliz na ňom. Ani nechcem vedieť ako to musí smrdieť.
Bola som stuhnutá a do zadku by mi nevošiel ani zastrúhaný vlas. Pomaly som prestala cítiť aj ten tlak, ktorý Matt vyvíjal na moje lýtko. Avšak predsa to bola jediná vec, ktorá ma držala v realite a vedela som, že to nie je len sen. Strach, ktorý ma ochromoval bol prisilný na to aby som si vôbec spomenula na svoje meno. Dokázala som len hľadieť do tých dvoch plameňov a dúfať, že si ma nevšimnú. Bola som z časti krytá stromami, ale predsa len som ten závan smrti cítila akoby mi ho niekto sprejoval priamo do nosa.
Neustále som si v hlave opakovala, že by som sa nemala hýbať a tak som aj robila, ale myslím, že teraz by som nebola schopná pohybu ani keby som to veľmi chcela. Matt sa však nehýbal tiež, tak som usudzovala, že zatiaľ to ani nie je tak moc na škodu.
Sledovala som ako si Segar potichu našľapuje a hľadá si korisť, než sa nám otočil chrbtom a pobral sa úplne iným smerom, než sme boli my dvaja. Zaliala ma neskutočná úľava, ale ešte stále som sa odmietala pohnúť, pretože by nás mohol počuť a nestála som o to, aby posledné čo uvidím bol Matthewov vyčítavý pohľad, že to je len kvôli mne.
"Dobre. A teraz potichu." Povedal mi skoro nečujne a ja som sa pokúsila prikývnuť, ale ani to nešlo. Stále som bola stuhnutá aj keď Segara som už ani nevidela. Nadýchla som sa a vydýchla som. Potom som sa konečne dokázala pohnúť a čo najtichšie som zliezla dolu na zem a postavila som sa vedľa Matta, ktorý ešte hľadel za tým tvorom, ktorý zmizol v tme. Bolo mi jasné, že aj on potrebuje mať istotu, že dnešnú noc prežije.
Kývol mi hlavou, aby som ho nasledovala. Našťastie, Segar nešiel tým smerom, ktorým sme chceli ísť my, takže sme mohli pokračovať v našej ceste. Už z miesta kde som zliezla z toho stromu som videla koniec lesa, keďže bol menej ako tri metre od nás. Vyšla som na planinu za Mattom a síce bola tma, videla som v diaľke obrysy mesta. Nič nás od neho nedelilo, iba tá planina, ktorá ako sa zdalo, bola prázdna a skoro nič na nej nerástlo, ale predsa bola obrastená zväčša suchou trávou a kde tu trčal aj nejaký ten krík, ale aj tie pôsobili vyschnuto. Zato les prekvital životom, čo mi bolo divné, ale neriešila som to teraz a šla som za ním, pretože sa proste pobral krížom cez tú lúku alebo čo to vlastne bolo a celú dobu mlčal.
"Takže toto bol Segar, však?" Dovolila som si otázku i keď odpoveď mi bola viac ako jasná.
"Áno." Odpovedal mi stručne.
"Dajú sa nejako zabiť?" Nadvihla som obočie a snažila som sa hľadieť si pod nohy, čo nebolo jednoduché.
"Určite áno, ale zatiaľ sa nám to nepodarilo. Nikdy som sa totižto nemal v záujme pustiť do Segara len aby som zistil či sa dá nejako zabiť. Ale najradšej by som mu niečo strčil do riti a to veľmi hlboko." Síce to znelo dvojzmyselne, nejako som pochybovala o tom, že by Matt mohol byť zoofil.
"Nezabúdaj na to, že toto by mohli byť tvoje posledné slová." Pobavene som k nemu vzhliadla, zatiaľ čo on sa len krátko zasmial.
"Nie. Tak skoro umrieť neplánujem." Zakrútil hlavou a ja som sa len usmiala.
"Vďaka, že si šiel so mnou." Nedalo mi a musela som to povedať. Po pravde som ani nečakala nejakú reakciu z jeho strany, preto som hneď pokračovala a ani som mu nedala možnosť mi k tomu niečo povedať. "Ako ďaleko to vlastne ideme?"
"Ideme do nemocnice, lenže tá je približne v strede mesta. Nebude to také jednoduché, keďže sa tam určite niekde budú potulovať ľudia nakazení vírusom a ak si nás všimnú... dvom naraz sa ubrániť viem, možno aj trom, ale ak ich bude viac, tak sme nahratí. Základom ale je, aby ťa nijako nezranili, pretože sa ti tak vírus dostane rýchlo do obehu a behom chvíľky budeš ako oni." V celku ma tešilo, že mi odpovedal takýmto štýlom, pretože mi tým ušetril množstvo otázok. No, dve určite áno.
"Tak to je... super. A voči takému niečomu ti nepomôže ani to sérum?" Napadlo mi na čo on pokýval hlavou.
"Povedzme, že pôsobí, ale iba tým, že spomalí šírenie vírusu. Keď sa už raz dostane do krvi, len tak ľahko ho odtiaľ nedostaneš." Vzdychol si. Ja som ho však vnímala len na pol ucha, pretože mi napadlo niečo veľmi dôležité.
"No počkať. Lenže ja to sérum v sebe nemám." Zavrtela som hlavou a zastavila som pri čom som na neho hľadela akoby som už bola zmierená so životom. "Môj život bol taký nudný! Nechcem..." Ani som to radšej nedokončila.
"No, to je síce pravda, ale úprimne, ak by si mala ostať nakazená aspoň z ovzdušia, tak už by si o tom vedela. Je to síce zaujímavé, že sa stále držíš a vírus ťa zatiaľ nijako neovplyvnil, ale na takéto veci som ja nikdy nebol, čiže neviem povedať čím by to mohlo byť. Možno si imúnna alebo čo. Fakt netuším." Pokrčil plecami. "Ale teraz už radšej poď. Nechcem aby nás niečo zožralo. Aspoň nie tu." Povedal mi a už aj ma ťahal preč. Snažila som sa mu stíhať, ale predsa len mal dlhšie nohy a teda som čoskoro stratila rovnováhu a letela som nosom dolu, našťastie ma zachytil a vytiahol na nohy. "Dávaj pozor!" Zavrčal a už sa aj hnal ďalej. Najprv som sa za ním rozbehla, než som len trochu klusala po jeho boku a tak som mu konečne stačila. Pripadala som si ako blbec, ale nedalo sa s tým nič robiť. Možno si do budúcna urobím chodúle a bude pokoj.
Prekročili sme hranice mesta a tam Matt spomalil. Hneď sa pritlačil ku najbližšej stene a držal sa v tieni, tak som urobila to isté a tlačila som sa ku stene rovnako ako on, pri čom som sa snažila nezaostávať. Snažila som sa pri tom nemyslieť na to, že mi možno vírus už koluje žilami a ja o tom vôbec neviem.
"Maj oči na stopkách a buď čo najviac potichu." Poradil mi a ja som len prikývla i keď to vidieť nemohol, keďže sa na mňa ani nepozrel keď mi to hovoril. Nevyčítala som mu to a tiež som sa rozhliadla, ale videla som len nejaké zaprášené staré autá, veľa špiny a bordelu a to bolo tak všetko. Známky života tu rozhodne neboli. Dokonca aj tie budovy vyzerali dotlčene a krátko pred padnutím. Dúfala som, že to nevzdajú práve v tomto momente, keď prechádzame okolo nich.
Prebehli sme cez ulicu a už sme aj boli nacapení na ďalšej stene, keď som začula veľmi divné zvuky, podobné škrteniu a duseniu sa. Prebehli mi z toho zimomriavky po chrbte a zachvela som sa. Asi som ani nechcela vedieť čo by to mohlo byť, pretože už iba podľa toho zvuku to bude určite čosi nechutné.
Matt mi prstom naznačil aby som bola maximálne potichu. Potom sa naklonil cez roh budovy a pozrel sa tam. Dovolila som si nakloniť sa tiež a pozrieť sa za ten roh, ale keby som vedela čo uvidím, radšej by som sa tam nepozerala.
Bola tam skupinka ľudí, ktorý stáli nad jedným, čo ležal na zemi a vyzeral, že už nie je medzi živými. Tí ľudia čo stáli nad ním ho len zhora pozorovali až kým sa ten na zemi sotva badateľne pohol a oni sa ako rozzúrení psi na neho vrhli a začali mu trhať oblečenie a postupne aj kožu či rovno celé časti tela. Naplo ma na vracanie a radšej som sa tam prestala pozerať a skryla som sa za stenu, kde sme stáli. Matt sa tam už dlho nepozeral a teraz na mňa len pobavene hľadel akoby ho tešilo to znechutenie v mojej tvári.
"A keď skončia s tým jedným, pustia sa do seba vzájomne až zostane pravdepodobne len jeden. V noci je to každý sám za seba." Zašepkal mi do ucha, kvôli čomu sa musel skloniť a ja som sa to snažila nejako prijať, ale môj žalúdok sa s tým akosi nevedel stotožniť.
Matt mi kývol hlavou, aby som ho nasledovala a spoločne sme obišli tú budovu z opačnej strany. Takto sme postupovali až ku nemocnici, ktorá nakoniec ani nebola tak ďaleko, ale zabralo nám to pomerne dosť času, keď sme kvôli tým ľuďom museli niekedy obísť aj viacero budov naraz.
Vošli sme dvermi do nemocnice, ale nemuseli sme ich ani otvárať, keďže boli predtým preskelné a sklo bolo rozbité a roztrieštené na zemi. Kvôli tomu sme narobili trochu viac hluku, než by nám obom bolo milé, keď sme prechádzali cez tie dvere a stúpali sme po rozbitom skle, ktoré z veľkej časti pripomínalo iba prach, ale boli tam aj celé kúsky.
"Kadiaľ teraz?" Spýtala som sa potichu a Matt mi len rukou naznačil smer.
"Potichu, nezabúdaj, že aj tu môžu nejaký z nich byť." Povedal mi a ja som opäť len prikývla a nasledovala som ho. Museli sme prejsť po niekoľkých chodbách aby som zbadala presklenú skriňu, v ktorej boli lieky. Usmiala som sa, ale úsmev ma prešiel, keď mi do zorného poľa vošiel jeden človek a bránil nám v ceste za liekmi.
YOU ARE READING
Zánik Civilizácie
Science Fiction"Ide o to, že ľudská civilizácia je už hrozne stará a niekto si myslí, že ľudská rasa je mladá, ale to je blbosť. Ľudia existujú už veľmi dlhú dobu, len nie na tejto planéte. Alebo teda nie iba na nej." "Čo to znamená?" "Znamená to to, že ľudia žil...
