Nežné klamstvá

Spolubývajúca

"Ahoj, zlatko." Pozdravila sa s Ninou babka, keď sme dorazili. Celú cestu sem sme sa držali za ruky a ja som jej bol za to nesmierne vďačný. Cítil som sa strašne, ale keď bola pri mne, bolo to aspoň o trochu lepšie. Nevydržal som sa na ne dívať, babka plakala a Nina k tomu nemala ďaleko. Radšej som odišiel do svojho bytu nakŕmiť Luciho a potom som sa aj s ním vrátil k našim. Otec s mamou šli vybaviť potrebné a babka stále klábosila s  Ninou. Videl som, že Nina sa snaží zmeniť tému, ale babka sa stále vracala k dedkovi. A tak sme ju nechali. Počúvali sme jej vyznanie na to aký bol, na jeho dobré aj zlé stránky. Keď sa naši vrátili, rozlúčili sme sa a ja som sa pobral domov. Nechcel som tam zostávať na noc, aj keď mi to mama ponúkla. 

Ešte raz som sa Nine poďakoval a pobral som sa k sebe. Zavrel som dvere, zvalil sa na posteľ a schúlil sa k Luciferovi. Netušil som, ako ráno vstanem do práce, bol som zničený. A veruže som ani nevstal. Keď som sa prebral, bolo pol desiatej a ja som mal byť v práci o siedmej. Dobehol som tam s vyplazeným jazykom a šéf mi poriadne vyčistil žalúdok. Okrem toho mi o dvanástej volala mama, či môžem prísť k babke, pretože musia odísť a ona sa vraj necíti dobre. Neriešil som pripomienky šéfa a okamžite odišiel. O polhodinu mi prišla správa. Mal som vyhadzov. To sa dalo čakať. Babke ani našim som nepovedal ani slovo. Zaklamal som, že ma proste šéf pustil a tváril som sa, že sa nič nestalo. Naši sa vrátili okolo tretej a ja som sa pobral domov. Vzal som Lucifera vyvenčiť a ťahal som sa ulicou ako duch. Ani som nepremýšľal kam idem, keď som si zrazu uvedomil, že stojím neďaleko domu, kde býva Nina. Vytiahol som telefón a napísal jej.

"Poď von, ak si doma." Ani nie o minútu vyšla z dverí a rozhliadala sa naokolo. Podišiel som k nej a pozdravil ju, na čo mi odpovedala objatím. Držal som ju dlhšie, než bolo treba a keď sa odtiahla sklopil som zrak. 

"Prejdeme sa?" Podozrievavo prižmúrila oči.

"Deje sa niečo?" Potriasol som hlavou, keď sme vyrazili preč od jej domu, ale ona sa nenechala odbiť.

"Vidím to na tebe, čo je?" Prečesal som si vlasy rukou a ucítil je ruku v mojej dlani. Jej som mohol povedať všetko a to som aj urobil.

"Všetko sa na mňa sype. Nemohol som spať, stále som na to myslel a ráno som zaspal do práce. Na obed mi volala mama, aby som prišiel k nim, aby babka nebola sama. Nemohol som odmietnuť. Lenže to už bolo na šéfa veľa a tak ma vyhodil." Pozrel som na ňu úplne bezradne. Nemohol som byť ani naštvaný na šéfa, pretože mi všetky pocity zabral smútok za dedkom. Čo horšie sa mohlo stať?

"Jude.. to je hrozné. Ale...určite si niečo nájdeš. Teraz nad tým nerozmýšľaj." Len som potriasol jemne hlavou a uprel oči na Luciho, ktorý kráčal po vysokej tráve. 

"Nechcem sa vrátiť domov. Stále na to myslím. Cítim sa tam hrozne. Nechcem tam byť sám, ale ani babku tam nemôžem vziať. Ešte viac by som jej zhoršil náladu. Celú noc som mal v hlave jeho obraz, keď sme za ním boli naposledy. Vyzeral dobre, nič mu nebolo. Chcel sa vrátiť domov a zrazu...Prečo?" Otočil som sa na ňu a slzy sa mi znova tlačili do očí. Túžil som sa schúliť v jej náručí a zostať tam do skonania sveta.

"Neviem. Asi...nebudem ti rozprávať tie keci, že nadišiel jeho čas. Možno to tak je, ale je to hrozné. Neviem si predstaviť, aké to musí byť pre tvoju babku. Ja by som to neprežila." 

"Práve ty vieš najlepšie, aké to je." Sprvu na mňa pozrela neisto a tak som jej to vysvetlil.

"Sam. Stratila si predsa Sama. Netuším, ako si sa cez to dokázala dostať." Sklonila hlavu ale len na chvíľu, potom ju znova zodvihla a smutne sa usmiala.

"Musela som ísť ďalej. A podstatne sa to zlepšilo, keď si sa objavil ty." Tie slová mi prenikli až do srdca. Trochu som zostal sklamaný, keď sa pustila mojej ruky a otočila sa späť.

"Počkaj tu, hneď prídem." Rozbehla sa späť domov a ja som tam zostal stáť. O pár minút stála znova pri mne a na pleci mala malý čierny ruksak.

"Kam ideme?" Opýtal som sa zvedavo.

"K tebe. Vravel si, že nechceš byť sám. A máš pravdu, bude lepšie ak bude babka u vašich. Takže ti spoločnosť budem robiť ja. Aj tak je piatok, ráno do školy nejdem, naši súhlasili, lebo som im to vysvetlila. Takže u teba zostanem cez noc. A možno aj na víkend, uvidíme." Usmial som sa na ňu a znova ju chytil za ruku. Ani jeden z nás sa k tomu nevyjadroval, no zároveň sa ani jeden toho druhého nepustil. Nerozmýšľal som, čo sa cez ten víkend môže stať. Neriešil som, že bude so mnou v jednom byte dievča, ktoré milujem. V tej chvíli som bol proste rád, že budem s ňou. A hoci by som sa za bežných okolností tomu bránil, teraz som súhlasil bez akýchkoľvek námietok. Úsmev mi však z tváre zmizol, keď som otváral dvere a za nami sa ozval hlas.

"Nina?"