1. Deň
Zobudila som sa v chladnej vlhkej miestnosti. Tak strašne som sa bála. Bola tu taká príšerná tma, že som nič nevidela ani po chvílke. Pochybovala som o tom, že je to len nejaký hlúpy žart mojich priateľov alebo sen. Na žart to bolo prehnané a na sen až moc reálne. Zvlášť o reálnosti tejto situácie ma presvedčoval jeden výrazný pach. Pach krvi a plesne. Páchlo to tu smrťou a to vo mne vyvolávalo neuveriteľnú hrôzu. Nemohla som sa od strachu ani nadýchnuť a ťažký zatuchnutý vlhký vzduch tomu vôbec nepomáhal. Navyše som bola hladná a dehydrovaná. Posledné, na čo som si spomínala bola tá párty. Ešte stále som mala na sebe svoje červené obtiahnuté minišaty bez ramienok a lodičky púdrovej farby. Vedela som to, pretože oboje boli neuveriteľne nepohodlné. Bála som sa vôbec zo seba vydať hlások. Mala som pocit, že tu nie som sama. Mám síce na šesdesiat percent poškodený sluch, ale skôr mi to napovedá inštinkt. sedela som na zemi a ani sa nepohla asi tri hodiny. Potom som sa napokon odvážila a postavila sa na nohy, aby som zistila, kde som. Opatrne som si vyzula vysoké podpätky, aby neklopkali na nerovnom kamennom povrchu. Rukami sa dotknem chladnej kamennej steny, o ktorú som sa pred chvíľou opierala. Chodím pozdĺž steny až do doby, kedy na niečo narazím. Je to chladné a kovové... je to nejáka tyč. Opatrne prejdem ďalej. Je tam ďalšia a ďalšia... sú to mreže. Som v nejakej cele. Mám chuť začať plakať a kričať o pomoc ale strach z toho, čo by sa potom mohlo stať bol silnejší. Celý čas som mala nepríjemný pocit, že za mnou niekto je. Počula som výraznejšie šumenie, vzhľadom na to, že nepočujem. Ohmátavala som tyče a posúvala ďalej, keď vtom ma niečo poťahalo za nohu a takmer som spadla. Až teraz som si uvedomila, že mám okolo nohy reťaz. Obyšla som tak aj druhú stranu. Nič. Len chladné kovové mreže. Kde to som? Čo so mnou urobia? Predajú ma na orgány? Uspia ma, alebo do mňa budú rezať zaživa ako to býva v hororoch? Prisahám, že ak je toto predsalen nejaký vtip tak som s nimi nadobro skončila, priatelia nepriatelia. Toto už nie je ani trochu vtipné.
......
2. Deň
Zobudila som sa tam znova. Musela som nejako zaspať. Mala som pocit, že je tu ešte väčšia zima ako predtým a vedela som, že som na deväťdesiat percent prechladla. Pocítila som neznesiteľný hlad, ktorý bol už včera príšerný, ale to bolo nič oproti smädu. Dala by som ruku za pohár vody. Po niekoľkých hodinách som to nevydržala. Začala som omdlievať a urobila som to najhlúpejšie rozhodnutie. Oblízla som mokrú slizkú stenu. Samozrejme som sa okamžite povracala.
.....
3. Deň
Už som sa nehýbala. Chlad mi nevadil. Doliehala na mňa psychóza, bolo mi do smiechu, už nie do plaču. Čakala som na znamenie, hlasnejší zvuk, kúsok svetla... smrť... čokoľvek.
.....
4. Deň
Pocítila som to. Prichádzala na mňa. Smrť smädom. Už mi bolo všetko jedno. Myslela som na mamu a otca, na Clarie, moje dvojča, na môjho priateľa Briana. Zrazu som počula ako sa otvorili dvere mojej cely. Stále som ležala ani sa nepohla. Možno moja smrť bude predsa len o niečo rýchlejšia a príjemnejšia. Počula som, ako niečo pravdepodobne spadlo na moju podlahu. Potom som už len počula ako sa mreže zavreli. Možno to je jedlo. Z posledných síl som sa priplazila k predmetu. Chytila som sa predmetu. Bolo to mäso. Akoby veľké oholené jahňa. Bolo to nechutné. Vedela som, že ho budem musieť rozhrýzť zubami. Ďalej som ho neohmatavala, pretože aj to sa mi dosť hnusilo. V túžbe prežiť som mu brucho rozhrýzla zubami a napila sa ešte celkom teplej krvi.
.....
5.Deň
Stalo sa to. Bol zo mňa netvor. Užívala som si trhňanie mäsa z jahniatka pitie jeho ľadovej krvi, začala som sa pritom chichotať. Ani som si neuvedomovala, či som hlučná alebo nie, pretože sa mi zapálili uši.
.....
9.Deň
Mäso začalo hniť... lenže mne sa to páčilo, chutilo mi to.
.....
14.Deň
Keď som vstala, tak som sa ako obvykle priplazila k môjmu jedlu a odohnala čo najviac múch, ktoré sa našťastie usídlili iba v ústach jahniatka. Môj démon, ktorý vo mne prevládal, to čo zo mňa robilo psychopatku, to moje zlé JA sa nikdy nevedelo dočkať rána, kedy zaryje zuby do rozkládajúceho mäkkeho mäsa, a to čím som kedysi bola, z rohu mojej mysle šeptalo, že si prajem smrť. Keď som jedla, tak ma zrazu oslepila žiara a vten moment sa ozvali výkriky spoločne s tým mojim. ,,Dylan!!!" Začula som žalostný výkrik. Nastali ďalšie vykríknuté mená. Otvorila som oči a pozrela sa doľava na mreže. Všade tam boli ďalšie a ďalšie cely, kde ľudia plakali, kričali a panikárili pri svojich jahniatkach. Lenže, to jahniatka neboli... so strachom som sa pozrela pred seba. S vykĺbenými končatinami tak, aby stavbou tela pripomínalo jahňa, rozožratým bruchom a muchami v ústach tam ležala moja mŕtva sestra Clarie.
Ahojky☺. Som tu s novým príbehom DEAD WHISPER, kde budem písať hororové jednodielovky. Neviem, čo by som dodala... ak sa vám páčilo dajte vote, do komentov mi napíšte či sa páčilo alebo nie, poprípade, či vás to aspoň trošilinku vystrašilo alebo nie. Nabudúce vás čaká ďalšia jednodielovka menom PREKLIATIE RODINY WARKENOVCOV. Ak nemáte radi creepy tehotenstvá, tak to nečítajte ak áno, tak budem rada ak sa na to mrknete 😉.
Ps: Nepíšte mi prosím, že som nechutná a zvrátená ja to viem😂 a prisahám, že ďalšie jednodielovky nebudú také nechutné.... myslím...asi....teda dúfam 😂😂😂
Tak sa majte,
metal počúvajte,
a ak spíte v túto dobu,
pozerám sa na vás z rohu.
