Vampire's bride

1.

Niekedy ma tento dedinský ustálený život nudil. Hlavne potom, ako som ukončila štúdium. Rodičia mi zháňali ženícha a ja som zatiaľ chodila na trh predávať naše vypestované výrobky. Trávila som tam hodiny tým, že som sa milo prihovárala drahým spoluobčanom a dlho diskutovala s tými, ktorí boli naši pravidelní zákazníci. Predávala som hlavne kravské mliečne výrobky, ale aj vypestované zemiaky a strukoviny. Ráno som plné krabice vykladala s úsmevom a novou silou, cez najteplejšie obdobie dňa som si udržiavala pokojný úsmev a zotierala pot z čela, keďže občas mi bolo teplo aj v tej dlhej modrej sukni a bielej uviazanej košeli, ktorú mi mama ušila. Bola z ľahkého materiálu, no pred teplom sa nedalo uniknúť. Vlasy som nosila zviazané stužkou vo vrkoči, ktorý sa mi vždy i tak postrapatil. Ak bolo treba, starým som pomáhala a deti na moment postrážila. Vždy som si vtedy vyslúžila nejakú tú jednu zlatú mincu navyše, ale i nejaké to občerstvenie.
Vedľa mňa v stánku pracovala Elisabeth. Predávala dedinčanom tie najlepšie jablká pod slnkom. Či už červené, zelené, žltočervené, alebo kašovité, či príjemne chrumkavé, no i sladké či kyslé. Milovala som ich.
Práca v stánkoch patrila ženám a dievčatám. No taktiež sme sa mohli uplatniť aj ako opatrovateľky a ľahšie remeslá, ako šitie a pletenie košíčkov. Muži tu boli na ťažké ručné práce a remeslá ako kováč, tesár, stolár, drotár i šperkár. Veľa mladých sa zaúčalo, alebo pracovali na roliach od skorého rána po západ slnka, no dostali najesť a mohli sa aj umyť, či dokonca prespať v hosťovskej izbe. Nik sa na nikoho neprevyšoval, jeden druhého sme si ctili.
No predsa, tento jednoduchý život mi bránil rozvíjať sa. Rada som ku koncu týždňa chodila s roľníkmi do lesa, už len preto, lebo tam som sa cítila slobodná. No bol tu aj druhý dôvod. Ten, pre ktorý mi úsmev vydržal až do skorého večera a dodával mi novú silu.
„Anna!" ohlásila ma Elisabeth, keď som na koňa zavesila dve malé vrecia vystavačných zemiakov a tri vrecká mincí. Nič iné mi neostalo. Drevené debne som uložila pod pult a stiahla šiator a zviazala ho.
„Ponáhľaš sa domov?" popichla ma a podišla ku mne. Oblečená bola v hnedej sukni a jemnej žltej košele, na ktorej sa vynímali jej ryšavé vlasy. Tvár jej zdobili modré oči a pehy.
„Tak ako každý večer." usmiala som sa, „Ty to vieš."
„John sa už určite nevie dočkať. Prečo nemôže byť on tvojím manželom?" opýtala sa a odhryzla si z kašovitého červeného jablka. Mne hodila chrumkavé zelené. Odhryzla som si a nechala kyslú chuť aby sa mi rozplynula na jazyku.
„Pretože John si nezískal ešte srdce môjho otca." zaškerila som sa a obe sme sme sa rozosmiali. Môj otec chcel byť ohľadne výberu môjho manžela naozaj istý, že nás uživí a že pri ňom budem šťastná. Teda, hlavne, aby nás uživil.
„A čo ty?" opýtala som sa jej.
Elisabeth sa zahanbila a zabodla pohľad na špičky svojich čiernych topánok: „Keď ja neviem. Ale už sa trochu zbližujeme."
„Tak to je výborné!" objala som ju. Dôležité je, aby svojho manžela milovala. Ja si nechcem na svoju lásku zvykať. Vlastne ani nemusím. Ja už zamilovaná som.
Vysadli sme na koňov a rozlúčili sme sa. Kôň ma poklusom po kamenných chodníčkoch doviedol domov, zatiaľ čo slnko sa lenivo blížilo k vŕškom stromov lesa. Sotva sme míňali maštaľ, zoskočila som dolu a po prašnej pôde utekala k nej. Johnova hnedá hriva dlhších vlasov a tvár s tým najkrajším úsmevom sa okamžite vynorila a už mi bežal oproti. Zvýskla som a vyskočila na neho, chytil ma okolo drieku a potočil so mnou. Len čo som pod nohami zacítila pevnú zem, objala som ho. Mal mokré vlasy, takže sa už určite umyl.
„Vždy tak krásne voniaš?" opýtal sa s hlavou zaborenou v mojom krku. Pobozkal ma na kľúčnu kosť.
„Vždy mi to budeš hovoriť?" zasmiala som sa. Máličko som sa odsunula, aj to len preto, aby som vzala jeho tvár do dlaní a šťastne ho pobozkala. Keď som bola s ním, nič mi nechýbalo.
„Vieš o tom, že dnes má Lucinda dnes narodeniny? Dnes výnimočne nepredávala. Zrejme doma oslavujú." oboznámila som ho. Lucinda bola najmladšie dievča z mojej generácie, ktoré sa už dovzdelávalo. Bola odo mňa len o rok mladšia.
„Kedy oslávime tie tvoje?" opýtal sa s úsmevom.
„Až keď tretí krát napadne sneh." pobozkala som ho.
„Poď." povedal a ťahal ma do maštale. Spoločne sme môjho koňa, každodenného spoločníka tmavej srsti umyli a trochu pošaškovali. Nakoniec ma začal naháňať, až som pred ním utiekla na najbližší kopec, kde ma odbehol a objal zozadu okolo pásu. Obaja sme dychčali ako splašení, no nevadilo mi to. Bola som veľmi šťastná. Vyslobodila som si jednu ruku a natiahla ju nad nás, akoby som tým chcela chytiť posledné lúče slnka. Usmiala som sa, keď som si od Johna vyslúžila pusu za ucho.
Natiahla som prsty a keď aj tie nakoniec opustilo slnko, sklamane som ruku stiahla. John ma za ňu vzal a usmial sa: „Neboj, zajtra zasa výjde."
„A budeme zase spolu." opätovala som mu úsmev.
„Samozrejme, láska moja." zašepkal, vtisol mi bozk na čelo a potom ma odprevadil domov. V ten večer som zaspala ako v bavlnke.